Súkromie pohľadom uhla

Súkromie nie je tajomstvo. Je lepšie zdanie súkromia (na Facebooku) alebo tiché mlčanie nad faktom, že žiadne nemám (na Google Buzz)?
Tajomstvo nemôžem vytrúbiť do sveta. Ak ho chcem udržať, musím mať nad ním kontrolu. Súkromie je relatívny pojem. Ak to vztiahnem na internet, tak na ňom nie sú žiadne miesta, kde by sa dali udržať naveky. Isteže mám nástroje, ktorými môžem utajenú informáciu uzavrieť do skrinky a tú v kľude vystaviť na internete akýmkoľvek nástrojom.

facebook-logo

Áno, aj na Facebooku môžem získať isté súkromie. Uzavrieť sa v skupine a izolovať sa od ľudí horizontálne. Lenže treba vždy myslieť na to, že nadomnou je vlastník Facebooku. Otázka teda je, voči komu si chcem vybudovať odstup.

V tom kontexte teda podobne ako v reálnom živote musím selektovať umiestňované informácie a korigovať svoje chovanie. Aj v uzavretej súkromnej skupine (v realite, či na internete) musím mať dôveru voči členom skupiny ale počítať s tým, že technicky nič nikomu nebráni informáciu distribuovať alebo prijímať. Člen skupiny alebo médium môže informáciu sprostredkovať (na Facebooku ju člen môže vyniesť von rovnako ako v realite). Rovnako existujú možnosti “odpočúvať” priestor. Na internete sú to servre a ich vlastníci. V realite trebárs odpočutie “susedmi”.

Stručne teda platí: na internet nepatrí utajovaná informácia.

Utajovaná informácia nie je formálny pojem známy zo špionáže. Je to kľudne myšlienka, ktorú nechcem dostať mimo seba alebo mimo mnou zle pochopenú uzavretú skupinu ľudí.

Predstavte si internet banking, ktorý je tiež istá forma pokusu uchovávať súkromie. Otázka je, či informácie figurujúce vo vzťahu ku mne, ktoré tam môžem získať, sú tajomstvo. Je to súkromný vzťah medzi mnou a ľuďmi v mojej banke (nepoužívajte neosobné “v mojej banke”).
Ak by som chcel utajiť stav môjho účtu, musím poznať mieru utajenia. Je úplne jasné, že konkrétni ľudia v mojej banke ho proste vidia. Prídem na prepážku, čokoľvek chcem, vidia ho a nemôžem požadovať, aby zavreli oči a pracovali na mojej požiadavke.

Nejako takto funguje trebárs uzavretá skupina na Facebooku. Členovia majú legálne pridelené právo byť v nej a vidieť informácie, ktoré sa v jej rámci uverejňujú. Analógiou človeka v banke je teda človek zamestnaný vlastníkom servera. Musím teda informácie v skupine formulovať tak, aby mohli byť prístupné jemu. Zároveň aj s vedomím sociálnych vzťahov členov skupiny.

Aj v realite, pokiaľ je napríklad zamestnanec banky, ktorý sa stará o nejaký z mojich účtov, moja manželka, tak zrejme pred ňou neutajím konto v tejto banke. Správca systému teda nemôže byť vylúčený z uzavretej skupiny. Naviac, takýmito “účastníkmi” skupín sú aj nefyzické elementy. Programy, ktoré programované, aby samočinne zbierali informácie aj cestami, ktoré nemusia byť úplne jasné.

Úplne iný uhol pohľadu na súkromie. Uzavriem sa teda v skupine na Facebooku ale na stránke skupiny mi Facebook zobrazuje reklamy. Analógia je vhadzovanie letákov otvoreným oknom do miestnosti, kde skupina osôb komunikuje. V tomto zmysle ide o narušenie súkromia (proste ma to vyrušuje). Nedozvie sa nič z komunikácie, no ruší ju.

Keď sa teda rozhodujeme fungovať v sociálnej sieti, nakoniec vyberáme z dvoch možností: napísať “status” alebo nenapísať. Keď ho chceme napísať, rozhodnime sa, ktoré publikum je preň vhodné. Nie štýlom “to nevadí, to nič nie je”. Ani nie mávnutím, že keď ich to nezaujíma nech to vynechajú. Vytvorte si na Facebooku rôzne “miestnosti” a do každej pustite len tých, čo tam “patria”. Nemiešajte všetko do jednej hromady. Ak máte nejaký intenzívny koníček, či dokonca pracovnú aktivitu, skúste ju ventilovať nie cez osobný profil všetkým ale vytvorte si stránku. Na ňu pozvite tých, ktorí o to majú naozaj záujem. Alebo si vytvorte okruh ľudí, ktorí budú “zasvätení”.

Veľmi zlý článok zverejnil server ozene. Nadpis hovorí o jednom a text článku o úplne inom.

Písané presne pred rokom 19. novembra 2010, nepublikované až dodnes.

Written by rony