Monitorovacia firma zvíťazila nad novinami

Predstavte si situáciu: nemám čas na to prebehnúť všetky denníky, časopisy a prelúskať sa v nich. Napríklad, či v nich nie sú spomínané konkrétne mená, pojmy či sa vám len nechce kupovať celé noviny kvôli jedinej kategórií. Práve na takúto službu vznikli monitorovacie služby, ktoré sa snažia prejsť nové vydania článkov v novinách a časopisoch. Tie zaraďujú do svojich databáz ako štrukturované dáta. Nakoniec je z nich možné robiť šikovné filtre a vyberať články podľa zadaných kritérií. Takáto služba sa volá monitoring a firmy, ktoré ju prevádzkujú potom predávajú práve takéto používateľské filtre.

Čo je už menej známe je fakt, že monitorovacie firmy nie sú obľúbené vo vydavateľstvách. Keď sa totiž dozviete, že celé obsahy článkov sú dodávané v týchto zákazníckych výberoch (monitoringoch), tak je každému jasné, že tie pôvodné noviny si nikto nemusí kúpiť.

Samotná technika zaraďovania článkov býva rôzna. Môžem urobiť skript, ktorý obieha internetové vydania periodík alebo „hardcore“, kde sa kúpia tlačené noviny a časopisy, tie sa pretypujú (prepíšu) do databázy monitoringu.

Vydavatelia a nielen na Slovensku voči tomu pochopiteľne namietajú, nimi vydávaný obsah je skopírovaný, umiestnený do cudzieho systému (z princípu monitoringu s uvedením pôvodu), ďalej spracúvaný pomocou zákaznických filtrov do balíčkov, ktoré sú predávané klientom.

Toľko uvedenie do problematiky. Mierne uvažujúci už chápu v čom je spor. Z pohľadu monitorovacej firmy ide o službu, ktorá môže byť zaujímavá pre väčšie známe firmy, štátnu správu (skôr politikov) a príležitostne aj pre rôzne nárazové prieskumy. Lenže ako sa vysporiadať s tým, že celý obsah je dodaný už v balíčku a klienti nie sú nútení „zaplatiť“ vydavateľom? Klient sa o to nemusí zaujímať a ak takéto podnikanie existuje, tak skôr predpokladá, že to majú „nejako dohodnuté“.

Ukazuje sa, že monitoringy nie sú „dohodnuté“. Osobne som mal doteraz celé roky, že vydavateľstvá na tomto podnikaní majú podiel a iba v podvedomí som tušil, že si ho môžem vybudovať bez ohľadu na nich.

Nakoniec zisťujem, že vydavateľstvá sa s monitorovacími firmami vláčia roky po súdoch.

Najpikantnejšie je však aktuálne rozhodnutie, že články, ktoré monitorovacia firma kopíruje do svojho systému nie sú (podľa súdu) autorským dielom. A nemajú nárok na ochranu.

Podľa samosudcu Jána Stančeka články prejavujú znak tvorivosti, nie však postačujúci, aby mohli byť považované za autorské diela. Rozhodol, že sú iba dennými správami, ktorým autorský zákon nepriznáva autorskoprávnu ochranu.

Je jasné, že pokiaľ by monitoringová firma mala fungovať na podobnom princípe ako Piano, tak zrejme ovplyvní svoj biznis. Vzrastú jej náklady a jej ceny klientom. Je isté, že vydavateľstvá nemôžu vytvoriť žiadnu technickú bariéru proti načítavaniu obsahu z ich webu či scanovaniu ich papierových vydaní.

Práve v takých prípadoch prichádza vhod autorský zákon ako formálna ochrana práv vlastníkov diel. Je podivné, že došlo k paušálnemu zaradeniu článkov novín do spravodajstva.

V skutočnosti áno, existuje istý typ článkov, ktoré noviny uverejňujú a nemôžu si na ne príliš uplatňovať autorské práva, priam autorský zákon pripomína spravodajstvo ako príklad takéhoto obsahu. Problém však je, že súd „pozabudol“ na fakt, že v rámci vydaní periodík je nepopierateľný autorský obsah. Vlastnícke práva sú však širšie. Daný „komponent“ článok môže byť výtvarným stvárnením začlenený do vydania a toto samotné môže byť predmetom ochrany.

Naopak monitorovacie firmy by zrejme mohli robiť filtre nad celým obsahom ale zrejme ich konkurenčný tlak (a asi sa mu nebránili) donútil miesto „stručného“ sumáru tituliek (a perexov) pridať celý text. Čo sa klientom rozhodne páči.

Ono ten monitoring v skutočnosti nemá ďaleko od bežných RSS čítačiek alebo dokonca vlastných služieb vydavateľstiev.

Myslím si, že rozhodnutie súdu bolo zaujaté a ovplyvnené v neprospech vydavateľstiev. To by zrejme mali vedieť aj klienti monitoringov ako napríklad Ivan Mikloš, Daniel Lipšic a Jozef Mihál.

Written by rony