Nekonzervujte to

Fyzické médiá sú konzervy. V skutočnom a prenesenom slova zmysle. Nepovažujete sa za audiofila a ešte stále máte hudbu či filmy na fyzických médiách, ktoré primárne používate? Ste konzerva.

Pokiaľ ste sa urazili, pokiaľ ste pocítili negatívne emócie, neurobte nič. Len narolujte dole a uľavte si v komentári k niečomu, nad čím ste nestrávili čas čítaním a uvažovaním. Odsúďte.

Faktom je, že ešte my (generačne) chápeme prepojenie fyzického nosiča, hudby, filmu. Tá generácia, ktorú teraz nepustíte z očí, vozíte ju SUVčkom do školy a po obede jej voláte na jej smartphone tri či štyrikrát, kým sa o pol siedmej uvidíte doma. Táto generácia už nebude chápať hudbu, film, seriál inak ako čisto virtuálny objekt. Dokonca už teraz sa nehanbia za to, že si čokoľvek z toho ZOBERÚ. Pretože to nájdu takpovediac pred prahom domu.

Je ich priveľa na to, aby sme ich otočili čelom vzad a zdĺhavo im vysvetľovali, že si musia kúpiť placku s dierou. Nevedia čo s ňou. Neuvedomia si nijakú spojitosť s ich smartphonom. Sú to pomery na zaplakanie, určite vzdychajú zainteresovaní. Rozprávajú o Milkách z Tesca, používajú príklady. A tí „proti“ nim vlastne nie sú proti nim. Len nerozumejú.

A samozrejme argumentujú proti rozhorčeným rovnako nezrozumiteľnými hlúposťami: keď si skopírujem hudbu, zostala tam, nezmizla, nikto o nič neprišiel. My vrieskame, že nie! Nechceme vám to dávať zadarmo a je to krádež, nezaplatili ste nám.

Dlhý a zbytočný úvod a pokiaľ ste sa dostali až sem, a ak ste sa postavili k jednému z mantinelov, tak šup dole do komentárov, vylejte to.

Skúsme sa pozrieť, čo to tu vlastne pre túto generáciu funguje a evidentne skvele.

Nejaké „pokútne“ webky, kam si malinkí zlodejíčkovia nahrajú kópie, ktoré dokonca SAMI urobili a majú tam (kvôli kapacite) tri či štyri „veci“, tie už nikoho nezaujímajú. Všetko sa presunulo na masívne, obrovské úložiská, ktoré majú svoje meno a už podľa neho všetci vedia, čo ako, akým postupom robiť.

Lenže takéto veľké stroje niečo stoja. Iste, veľká časť z nás (nielen decká) nevidí v internete privátnu sieť, kde každá „blbosť“ stojí peniaze. A tieto úložiská si vypočítali, že čosi málo musia dať „akože“ zadarmo. V skutočnosti to zadarmo je len banálna časť záťaže, ktorá slúži ako „reklama“. Chceš viac? Zaplať.

A on chce. Stojí to 5 či 10 eur na mesiac. Tak to zaplatí a sťahuje odušu, čo internetový provider dá. Niektorým koľko vystačia disky. Niektorým kolektovanie (bohapusté sťahovanie) vydrží rok, dva. Potom zistia, že nakúpili desiatky diskov, počítač im beží odušu a im sa hromadia terabajty vecí, ktoré pre nich nemajú cenu. Potom možno prejdú do režimu „rozumnej“ spotreby. Niečo chcú, stiahnu a vlastne „mrhajú“ tými paušálmi. Ukľudnia sa.

V takomto momente, pre takýchto ľudí je už možné uvažovať o tom, prečo ešte stále neexistuje model distribúcie hudby či filmu pre „socky“.

Teraz idú už totálne výmysly, hypotézy, na ktoré som neprišiel ja sám. Skúsim ich reprodukovať.

Predstavte si, že sa autori rozhodnú, že ich silné väzby na doterajšie vydavateľstvá sú obmedzujúce. Výhody plynúce zo zastupovania už nemajú primeranú satisfakciu. Ich podiel na predaji fyzického média je a bol vždy nízky a predaj ich vecí na týchto médiach vytrvale klesá.

Ja by som bol nespokojný. Veľmi nespokojný. Snažil by som sa o rôzne zúfalé kroky, agitoval by som. Snažil by som sa na média dať ochranu. Dal by som tam nálepky, upozornenia, varovania či vstupné „heslá“. Penil by som. Otáčal by som tých nechápajúcich zlodejom čelom vzad, do histórie, ktorú poznám ja ale im je cudzia. Roky by som tomu venoval.

A oni by spred prahu svojho domu „brali“, čo tam leží. Bez ostychu, veď bežte do nejakej školy počas veľkej prestávky. Smartphony, bluetooth, internet, Youtube. Skúsenejší kamarát, ktorý „vie“ ako z „netu“ zobrať fiftisenta či Rytmusa (alebo čojaviem koho).

Mrhanie námahy a času. Pritom funkčný model sa tu vyvinul od začiatku po koniec. Stačí z neho odstrániť to, čo sa nám nepáči.

Veľké úložisko. V ňom kopec hudby, filmov. Čosi málo a pomaly stiahne aj zadarmo. Lenže vymyslené tak, aby som nakoniec začal uvažovať o platenom paušáli. Pretože odrazu vie, že je tam toho VEĽA a to stiahnutie zadarmo mu nedovolí. Nechce sa mu hodinu čakať aby zistil, že už sa „vyčerpali sloty“. Zaplatí si paušál a konečne to ide „naplno“. Uisťuje ho o tom úložisko sugestívnymi meradlami. Platí naviac formami, ktoré sú mu blízke. Žiadne „meno mesto zviera vec“ inak ťa nepustíme. Paypal. SMS, VISA.

Nezabudnime, že tentoraz to úložisko vlastní niekto, komu naň „nasypali“ tie veci na stiahnutie autori. Dohodli sa, že z tých peňazí od „sťahovačov“ dostanú podiely. Piano systém ako vyšitý (na Slovensku je systém Piano na čítanie platených článkov, ktorý rozdeľuje pevný paušál podľa ich čítanosti zapojeným médiám).

Primitívna myšlienka, na ktorú však rôzne strany pozerajú inak. Podľa mňa by autori nemali mať s tým zásadný problém.

Pokiaľ platí, že ich podiel na predaji jedného kusu klasického média je relatívne nízky (pár percent?), tak si skôr či neskôr spočítajú, či by sa im nepáčil ďaleko vyšší podiel (ok, nezaručujem aj vyššie konečné sumy!).

Inak sa na to budú pozerať tí, ktorí majú živobytie postavené na distribúcií fyzických nosičov. Holt, dnes ich nebudeme vnímať, je to ťažká a zložitá otázka. Pokiaľ sa vám v tomto momente toto rozhodnutie nepáči, nečítajte ďalej a choďte do komentárov napísať, čo chcete.

Myslím, že ústrednou postavou tu je autor ako priamy vlastník svojho diela. On ako prvý rozhoduje ako s ním naloží. Počnúc od bezstarostného vystavenia a ignorácie toho, čo sa s dielom deje až po striktne stanovené podmienky za akých môžete k dielu pristúpiť nieto ho nejakou formou vizuálne, „uchálne“ či ako inak „užiť“. Netreba na to viazať nejaké ďalšie práva. Tie vznikajú totiž už iba zmluvne. Autor sa „upíše“ v domnení, že niekto ďalší a postará o tie „veci okolo“, za to zoberie svoje a jemu čosi vyplatí. Tento model a ani tieto zainteresované strany nebudeme uvažovať. Fakt je to ťažké rozobrať v krátkom texte.

Isteže, môžeme jednoznačne predpokladať, že tie diela autorov, ktoré budú na takýchto „paušáloch“ akosi nebudú mať jasnú visačku s cenou. A cena bude akosi nízka. Taká ponižujúca.

Na margo poníženia treba uviesť pekný príklad z oblastí aplikácií a hier pre smartphony. Model, ktorý priniesol App Store od Apple. Odrazu hry nestoja 30 či 60 eur. Nehorázne nebesky vysoká suma pre 15ročného stredoškoláka. Stoja 1 až 5 eur. Iste, kradnú sa. Dokonca aj tie jednoeurové. Lenže to už robia notorickí zlodeji, ktorí už ani nechápu, že ich námaha je ďaleko vyššia ako hodnota toho, čo ukradli.

Ostatní majú pred prahom domu hru za 0,79 eura. Tie najväčšie pecky za 5 eur. Na toto sa chytia aj starí páprdovia, ktorí už ani netušia ako „vyšpekulovať“ to „kradnutie“. Nemusia uvažovať o hre či aplikácií ako o artefakte, ktorého škatuľu (a faktúru na 30 tisíc korún) musia vystaviť na poličku. Už je to spotrebný tovar, rožok.

A presne takýmto „tovarom“ je pre toho „zlodeja Milky z Tesca“ aj hudba či film. Púhy rožok. Kúpi či ukradne. Potom zje alebo vyhodí. Ale aj pre toho, kto regulérne zaplatil prostredníctvom paušálu.

Je oprávnené predpokladať, že počty stiahnutí z takého úložiska vysoko prekonajú akékoľvek predaje fyzických nosičov.

Povedzme, že ak mal autor z albumu jedno euro a cez úložisko má z neho 1 cent, tak vyrovnanie nastane po koľkých stiahnutiach? Po sto? Je to nereálne dosiahnuť? Ja si myslím, že nie.

Cíti sa autor exkluzívnejšie? Naďalej môže predávať fyzické nosiče. Exkluzívne „packy“ pre zberateľov. Koncertovať, robiť autorské prezentácie. Aj tu sa nakoniec vždy nájdu fanúšikovia, ktorých poteší hmatateľný „dôkaz“ ich záujmu.

Sem to speje a bohužiaľ všetky sily sa koncentrujú k tomu, aby autori, dostávali zaplatené formami, ktorých zmysel budúce generácie nebudú chápať ale budú vždy rozumieť tomu, že za niečo zaplatiť vždy musia. A hádzať ich na kopu so skutočnými zlodejmi, lupičmi je len preafektované a hlúpe. Koniec koncov, oni nás majú nakoniec uživiť. Takže nerobme si z nich nepriateľov a nepestujme v nich nenávisť.

Z nej nakoniec výjdu veľmi zlé veci. Niektoré z nich si proti nim vymýšľame my a niektoré oni proti nám.

Na niečo som zabudol: pokiaľ autori sami zo seba majú k takémuto modelu výhrady, nechuť averziu, subjektívnu pachuť, ťažko ich možno presviedčať, že toto je lepšie. Lebo jednoducho pochopia ako pokus niečo im vziať. Nikdy sa nič nevyrieši stojac proti sebe s namierenými hlavňami. Toto snáď pochopia obidve strany.

Written by rony