Virtuálna realita je už realitou: Samsung Oculus Gear VR

Pred veľa rokmi sme vo filmoch občas videli ako si niekto nasadí veľké neforemné okuliare a odrazu sa ocitne v simulovanom svete. Nerád by som chcel prísť o vtedajšie ilúzie :) ale stalo sa. Samsung mi rýchlo ponúkol ich príslušenstvo k obyčajnému smartphonu (ten som pred pár dňami zrecenzoval).

Dopredu hovorím, že z 3D mám mžitky a bolesti hlavy. Nevyhľadávam to a nemám to rád. Trošku som sa vyskúšaniu bránil, lebo moja neobjektivita by sa v tom mohla odraziť. Budem sa snažiť teda nič z toho nepotvrdzovať :)

<> on September 3, 2014 in New York City.

<> on September 3, 2014 in New York City.

Oculus sú fakt len plastové príslušenstvo – bez mobilu je to doslova len dvojica optických šošoviek v plastovom ráme. K tomu samozrejme nesmiem zabudnúť, že na povrchu sú aj ovládacie prvky. Vpravo je dotyková plocha – chodíte po nej prstom a tlačítkom nad ňou vraciate v menu naspäť. Poťukanie na plochu je zasa aktivácia položiek.

Funguje to teda tak, že po spustení aplikácie a nasadení Oculusu sa objaví špeciálne rozhranie. Vyzera ako miestnosť s obdĺžnikmi pred vami. Pohybom hlavy namieriť červený bod (akoby z laserového ukazovátka) a prstom poťukaním vpravo na okuliare aktivujete.

Oficiálna stránka Samsungu o Oculusoch.?

Tu je jasné, že okuliarom chýba to z filmov: rukavice, ktoré by zapojili do práce ruky. Podotýkam, že k okuliarom je myslím aj ovládač do rúk ale ten som nemal, no v dobe Nintendo Wii si už jeho fungovanie vieme prestaviť.

Som okuliarnik ale s tým už Samsung počítal – môžete risknúť nasadenie s okuliarmi ale istejšie je si optiku nastaviť kolieskom na hornej strane Oculusov.

Prvý dojem je, že je to také mierne rozmazané a neostré. Podľa mňa je to dané tak optikou (zrejme plastové šošovky, naviac sa mi zahmlievali) plus samotnám smartphonom – pri týchto veciach hrá rolu presné ukotvenie ale keďže sa obraz rozkladá na dva, tak sa proste musí rozdeliť rozlíšenie na dva obrazy. Takže degradácia je nevyhnutná.

Dosť záleží aj na tom, čo konkrétne s okuliarmi riešite. Sú aplikácie, kde to totálne nevadí.

Poviem hneď čím som bol uchvátený:

Asi ste čítali o 360 stupňových kamerách. Videl som pekné videá, ktoré ale zjavne boli točené kamerou, ktorá snímala všade, proste do všetkých uhlov. Jedno video bolo úchvatné: kameru dali zospodu vrtulníka a leteli nad krajinou. Ponad bežiace stádo koní. Potom ponad krásne krajinné scenérie.

Važne bohovský pocit a pritom len pasívne demo.

Asi taký pocit ako keď si človek prvýkrát skúsil Google StreetView a odrazu behal po cudzom meste.

Tu som mal pocit slobody v pozeraní sa. Lepšie ako na skutočnom výlete vrtulníkom, pretože všetky rušive prvky sú preč a naviac zábery sú vybrané.

Ideálna aplikácia na prezentácie krajín, prírody. Trebárs hocaj ako virtuálna prehliadka pred dovolenkou.

Neviem si predstaviť takto točený film = niežeby to bolo nemožné (kde by ale bol štáb za kamerou??? keď žiadne za kamerou neexistuje).

Ďalšia aplikácia boli animované prostredia. Tieto sú o niekoľko rádov horšie až mizerné. Napríklad som vo vode a okolo plávajú tupé ryby, žralok a podobne. Všetko na pohľad nereálne. Proste toto by ma k ničomu nepresvedčilo, teda len ako aha, vieme 3D obraz. Demo realizovateľnosti a nič viac.

Toto však plne chápem a neriešim to ako nedostatok – proste lepšie sa nedá.

Zaujímavé bolo demo k nejakému filmu Avengers či čo. To bolo síce tiež animované ale dráha pohybu bola pevná, mohol som len otáčať hlavou. Dosť ma prekvapilo, ako sa odrazu dívam na ruky postavy, v ktorej tele som, potom sa odrazu vidím v odraze a fakt mám pocit, že som tá postava. Je to sposobéné práve Oculusmi, ktoré kopírujú pohyb hlavy. Dokonale iný pocit ako keď hráte hry v prvej osobe (DOOM a spol.). Pozerať to ale dlhšie ako pár minút je na hodne veľké problémy.

Napodiv nemám žiadne také pocity závrate alebo dezorientácie. Priestor okolo si stále uvedomujem. Dal som Oculusy kolegom a pozorovanie bolo podivne len v tom, že ukazovali občas rukou, kde čo je – my okolo samozrejme netušíme čo vidí.

Okuliare nenútia človeka kráčať, takže nehrozí narážanie do nábytku.

To ma vedie k prvej hre. Bola first person. Bez ovládača v rukách sa divne ovláadala. Pohyb dopredu som musel robiť šúchaním plošky vpravo, naviac pred každym posunom v priestore sa postava zobrazila predomnou, pohla sa a potom som sa do nej zasa “vtelil”. Divne spravené a rozhodne nulová hrateľnosť, strieľal som totiž tak, že som mieril natáčaním hlavy, čo je samo o sebe blbosť ale zároveň skúste ten laserový body udržať na mieste.

Druhá hra bola vesmírna, sedím ako pilot v emzáckej vesmírnej stíhačke a nakláňaním hlavy mením smer. Občas som mal problémy s plnou otočkou o 180 stupňou, neviem to opísať v čom bol problém. Aj tu je však streľba pohybom hlavy ale viacmenej som to vzal ako emzácky spôsob mentálneho ovládania zbraňového systému.

Hry ma nateraz teda moc nepresvedčili ale potenciál tam samozrejme je – avšak bez zapojenia rúk to nemá cenu skúšať aj keby to malo stokrát čistejšiu a jemnejšiu grafiku.

Jednou z posledných vecí bolo pozeranie trailerov k filmom. Celkovo taký zaujímavý “odrb”. Priestorovosť bola len v tom, že odrazu som v kine, normálne v sedačke, vidím sedačky pred sebou, keď sa otáťam, tak vedľa seba. Predomnou plátno s filmom. A to je všetko :))) Beriem to ako technologické demo ale ako spôsob pozerania filmov? Nie, veď to mám teraz reálne doma :))))

Záverom

Keby som riešil spôsob ak pozerať videá, ktoré som nejakým zázrakom trojrozmerne natočil a chcel by som trebárs klientom ukazovať nejaké scenérie – bombové riešenie. Či už ako cestovka alebo múzeum, sprievodca mestami.

Na hry by som to bral s rezervou, že po hodine by som musel skončiť a neviem o nikom, kto by to zvládal niekoľko hodín.

Samotné prostredie – hlavné menu a takéto veci sú skôr márne snaženie byť ujuchaný ale pružnosť pohybu po položkách, výber položiek to všetko je také komótne a málo prirodzené.

Bez zapojenia rúk do virtuálnej reality je to skôr pasívne zariadenie s nízkymi nárokmi na interakciu používateľa.

Napísal rony