Téma dňa je ako sa ozveme do telefónu po zdvihnutí?

Blogeri sa rozplkali o tom, ako kto sa ozve do telefónu keď mu niekto zvoní a on zdvihne. Má to veľa nuáns a nedá sa nikomu jednoznačne doporučiť čo má a čo nemá robiť.

1. služobný mobil:

jednoznačne a vždy dodržovať pravidlá dané firmou, ktorá mi poskytla telefón. Považoval by som za POVINNÉ sa do firemného mobilu ozývať jednotnou frázou obsahujúcou názov firmy, slušný pozdrav a moje meno. Tu niet o čom diskutovať.

2. súkromný mobil (môj subjektívny názor):

tu už budem variovať rôzne situácie.
rozlišujeme ľudí so zámerne zapnutým CLIRom: u mňa osobne nemôžu odo mňa žiadať slušné oslovenie, pokiaľ je niekto taký hnidopich, že moje číslo pozná a zámerne si zapne CLIR, tak vrcholom mojej slušnosti je tlačidlo s červeným telefónikom. Ak zavolá znovu, a podarí sa mi zdvihnúť, môže čakať zvyčajne: „No čo je?“
Osobne som si zvykol byť slušný k ľuďom, ktorých číslo mám v telefónnom zozname. (o telefonátoch z firmy na súkromný mobil napíšem neskôr).
Ak volá niekto, koho v zozname nemám, musí počítať s tým, že ma otravuje, čiže nemusím mať nastavenú v programe zdielnu náladu. Za najslušnejšiu variantu odpovede nemôžu žiadať viacej ako „Áno?“. Vzhľadom na to, že NEVIEM KTO MI VOLÁ, nepovažujem ani ja za potrebné sa akokoľvek predstaviť.
Pretože si kupujem mobily, ktoré dokážu vibrovať a súkromný telefón mám trvale zapnutý voči úzkemu okruhu ľudí na ktorých mi záleží, nepreferujem VYPÍNANIE MOBILU. Z tohto dôvodu, NESMIE nikto predpokladať, že ak mi zvoní, že volať môžem a chcem s nimi hovoriť. Vibrovanie si zapínam z dôvodov všeobecne známych – chcem, aby ma moji blízki dosiahli vždy keď potrebujú. Vypínanie mobilu praktizujem na všetkých na to logických miestach. Ďalšia dôležitá funkcia je priradenie zvonení ľuďom. Bohužiaľ telefóny nevedia určenú skupinu ľudí automaticky smerovať na odkazovač, resp. prepínať profily tak, že telefón sa ozve len pre mnou určenú skupinu ľudí a ostatní idú na odkazovku.
Odkazovka: pokladám za drzosť najvyššej miery zanechávať odkazy, kde mi dotyčný povie iba to, že mu mám zavolať. Je tretie tisícročie, nebudem dávať návody na to čo s odkazovkou. Pretože ma odkazovka iritovala, prestal som ju používať, avšak ľuďom, ktorí to nepochopili sa samozrejme ozve moje privítanie ;-)
Patrím do skupiny ľudí, ktorí nemajú v láske volania kolegov resp. zamestnancov firmy v ktorej pracujú, resp. obchodných partnerov svojej firmy na súkromný mobil. Považujem to za nepatričný zásah do môjho súkromia. Nemusíme rozlišovať volania v pracovnom či voľnom čase. Nikdy nie je dôvod bez voprednej dohody volať na súkromný mobil „z firmy“.
Voprednou dohodou chápem môj výslovný, neprenosný a jednorazový súhlas daný konkrétnej osobe. Pre istotu vysvetlím: sú chvíle, keď musím dať svoje číslo na mobil niekomu z firmy, predpokladám tu slušnosť, že daná osoba BEZ môjho výslovného pripomenutia chápe, že:
– je to môj súkromný mobil, že si ho platím sám a z vlastnej výplaty, lenže pracovné záležitosti a iné okolnosti ma nútia ho poskytnúť,
– jednorazový: že v kontexte daného problému dostáva mandát volať len kvoli tomuto, nemala by mi volať napriklád o mesiac s niečím úplne iným,
– neprenosný, nemôže sa stať, že táto osoba poskytne moje súkromné číslo kolegovi a ten mi zavolá lebo sa mi nedalo dovolať,
– vopredná: súhlas s volaním vyjadrím ešte pred vykonaním volania, NIE POČAS NEHO.
Dotkol som sa otázky firemných volaní počas pracovnej doby: myslím, že pokiaľ ma pracovné povinnosti NÚTIA byť „v teréne“, nie je ešte žiadny dôvod volať na súkromný mobil zamestnanca. A to ani v prípade, že je na dovolenke, u lekára, chorý v posteli atď. Pochopiteľné je, že v čase voľna je miera zneužívania prostriedkov zamestnanca touto formou ešte vyššia.
Určite by nikto vo firme nemal zneužívať, že mu zamestnanec volá zo súkromného mobilu a zapísať si jeho telefónne číslo a neskôr ho používať.
Bohužiaľ je pre veľa zamestnancov veľmi citlivé riešiť tieto problémy so zamestnávateľom alebo s kolegami (blízkymi či skôr tými menej blízkymi). Väčšinou nedokážu alebo majú obavy protestovať proti takýmto praktikám, preto by bolo vhodné navzájom sa pochopiť a implicitne predpokladať isté pravidlá.
Pre firmy vidím riešenie v tom, že zamestnancovi pridelí služobný mobilný telefón, pokiaľ mu chce volať musí to tak byť. Tu je tiež x možných riešení:
– zamestnanec často v pracovnej dobe „lieta“ – minimálne po takúto dobu by mal mať k dispozícií služobný telefón,
– zamestnanec môže byť kontaktovaný aj vo voľnom čase, zamestnávateľ by mal v tomto prípade dohodnúť hneď aj možnosti volania večer a pod. aby neskôr nevznikli v zamestnancovi pochybnosti, čo robí za plat a čo zadarmo,
– zamestnanec potrebuje okrem toho byť dosiahnuteľný aj veľa volať – tu by som už bezpodmienečne každý mesiac vyžadoval podpisovanie výpisu volaných čísiel. Zamestnávateľ by mal mať právo vyúčtovať si všetky hovory, ktorých pôvod je nejasný. Dĺžka hovorov by mala byť vopred dohodnutá. Mal by sa stanoviť istý limit nad ktorý by sa nemalo ísť.
Tip: väčšine zamestnancov by stačilo prideliť prepaid-kartu, umožňujúcu iba príchodzie hovory – podľa môjho názoru málokedy je nutné volanie „z terénu“ (uznávam, že isté typy zamestnania toto tvrdenie popierajú). Náklady sú veľmi nízke a mobilný telefón vydrží niekoľko rokov.
Ešte k logike prideľovaných telefónov:
Zrejme nebude vhodným telefónom pre pracovníka IT oddelenia, keď mu poskytnete lowendový telefónik. U prístrojov pre túto kategóriu ľudí by bolo slušnosťou napríklad infra, rozšírené funkcie ako kalendár, veľa miest na kontakty či SMS. IT ľudia majú radi aj menšie telefóny. Pokiaľ ich chcete naozaj prekvapiť a uznáte podstatnosť – bluetooth či farebný display sú skvelá vec.
Určite by bolo nelogické človeku, ktorý už má pridelené PDA dávať mobil s príliš veľa funkciami – smartphone Nokia 9xxx či Acompli od Motoroly je výsostná blbosť.
Takisto pridelením notebooku s bluetooth sa viacmenej očakáva aj mobil s týmto rozhraním.
Toto sú už ale pomerne logické veci….
Dúfam, že tento môj text nevezne nikto priveľmi osobne, je to môj subjektívny názor, nijako nesúvisí s mojimi pracovnými preferenciami, o tých som sa ani nechcel baviť.