Ja dnes

Dnes hral prim ako byt. Podpísal som preberací protokol s asi 5 riadkami mojich pripomienok. Obehol som nejaké obchody, očumel som práčku, chladničku (neviem prečo zas a znovu). O poschodie vyššie som si išiel pozrieť bytové vnútorné sklo do sveta. Mlask mlask, SONY. To je to čo chcem. Ale majú iba dva. Tak vyštartujem po ďalších kockách a kútikom očka blesnem a besniem. Vyštartuje po mne hora predavača. Reku čo. No čo no čo. Telky, kua. Keď tak vraj Panasonic. Okukneme a už ma guma ťahá k LOEWEmu. Mlask mlask. Priznávam, že jeho kelímky sa mi nepáčia moc ale tie čierne s uškami sú – dá sa to. Obehnem stĺp kociek a jejo, tam sú ďalšie tri. A ten vľavo je ešte lepší ako ten z druhej strany. Iba o päť papierov viac. Sakra. Padám, ruším to. Vyliezam von do reálu. Po nákuku v práci sa opäť vzruším nad jedným manuálom, ktorý snáď vznikol z koreňa mandragory, normálny človek by taký nezmysel ani nevymyslel.
Pokec s kolegom o perlách a diamantoch tohto pididokumentu, ktorý nám má hovoriť čo sa má a ako robiť. Stále vrie vo mne žlč márnosti. Ak mi ešte niekto okótuje šírku dvoch slov na webovej stránke, tak ho už asi pošlem do riti. Vážne.
Padám z práce. Kupujem môj prvý mop. Moje prvé vedro. Moju prvú handru. Moja prvá Jar.
Otváram prvýkrát v intimite samosti svoje voňajúce a hnusne zaprášené bejvání. Kuchynská linka si žiada nápisy. V kúpeľke ma plašia vodné lávky z kartónu. Ozvena môjho dychu na bielych stenách a vonku hluk stavieb okolo.
Cigareta a po nej naleštím zrkadlovú obrazovku rúry a opúšťam pomaly schnúce podlahy.
Dnes chcem byť sám.