Osobná stránka politika aktívneho v štátnej funkcií

Vreckár ti zoberie peňaženku – Politika ti zoberie ilúzie – Elektronizácia politiky berie, čo nevidieť.

Situácia A: politik v akejkoľvek výkonnej funkcií, nazvime ju *Klebetník jazykového tajomníka,* dostane z rozpočtu svojho úradu naviac peniaze čojaviem na 7 dní jazykového pobytu čistou náhodou v kúpeľoch alebo atraktívnej cudzine so zjavne vysokými nákladmi (v pomere s možnosťami človeka strednej vrstvy). Nejaký bulvár vysnorí, že samotná výuka bola minoritná časť celého pobytu a viacmenej odvodí z pozorovania, že ide o štátnym rozpočtom hradenú dovolenku. Odhad nákladov si vie urobiť každy a tak je politik obratom predmetom kritiky a viacmenej mu nezostane veľa priestoru na manévrovanie. Snaží sa to len utlmiť a čas hrá pre neho.
Situácia B: politik vo výkonnej funkcií, nazvime ju *Zjavník ministerstva vzhľadu,* objedná nejakú štúdiu čojaviem „Ako pôsobí môj vzhľad a vystupovanie na občanov“. Faktúra znie na peknú sumu renomovanej PR agentúry. Ceny nie sú nadsadené, sedia síce s cenníkom ale aj tak sa to celé javí ako zbytočná investícia. Pánske huncútstvo. Politik je okamžite kritizovaný a opäť nemá mnoho možností na vymanévrovanie. Rozhodne mu to protivníci budú dlhé roky pripomínať.
Situácia C: politik vo výkonnej funkcií, nazvime ju vymysleným *Twituber mladý*, si z rozpočtu svojho úradu dá zaregistrovať v SK-NIC dve-tri domény, objedná si u vhodnej firmy (samozrejme komplexnú) tvorbu webu a keď je všetko hotové, vydá tlačovú správu. Aké moderné, aké inovatívne informačné kanály. Twituber mladý má konečne svoj životom kypiaci elektronický informačný prostriedok. Len tak trochu z obsahu cítiť, že to nie je web funkcie ale web osoby. Málokto tuší, že vybudovať web možno za málo ale aj za nesmierne veľa peňazí. Ono je to tak, že buď sa zdieľajú zdroje s inými projektami a tým je diel nákladov na konkrétny web v podstate smiešne malý alebo sa (hocaj zámerne) zdieľateľné náklady (práca) vyfakturuje osobitne.
Príklad: Niečo ako keď si dvaja spoločníci vo firme spoločne objednajú web firmy a zároveň s tým aj svoje dva osobné weby. Zaplatia to spoločne. Všetky tri web stránky budú mať kopec práce, ktorá sa vykoná raz a pre všetky tri weby. Dokonca aj keby boli vizuálne odlišné, tak môže to byť maličký rozdiel. Dostanú teda nejakú sumu N. Potom sa rozhodnú, že sa nemajú radi a spýtajú sa firmy na možnosť oddelenia faktúr za tieto weby. Spoločný web firmy sa nekoná a chcú iba tie dve stránky a každý zvlášť. Obaja dostanú kalkuláciu a na každej bude suma o niečo málo nižšia ako je suma N. Dajme tomu o 30 percent. Každému z nich docvakne, že podobné peniaze platí aj jeho bývalý spoločník a dodávateľ na tom vlastne zarobil ešte lepšie a to robí iba dve webstránky miesto troch.
Táto finta sa teda používa na odôvodnenie nákladov na vyhotovenie webových stránok, ktoré sa platia peniazmi nekonkrétnych vlastníkov – typicky štátny rozpočet.
Preto u webstránok občas médiami padajú šialené sumy. Ony sú ľahko zdôvodniteľné položkami vo faktúrach. Avšak takmer nikdy sa nedozviete, že tie položky môžu byť kľudne prázdnym riadkom (práca sa síce vykonala ale pre daný web len ako súčasť prác pre celú rodinu webstránok).
Skúsim príklad: záujemcovia o nový byt spíšu s firmou zmluvu o výstavbe bytového domu. Po dostavbe dostanú a zaplatia svoj nový byt. Lenže v rámci stavby zistia, že ľudia z danej firmy si postavili dajme tomu celé jedno poschodie pre seba a byty na ňom sa vôbec neponúkali. Ako je to možné? Proste predané byty záujemcov sa svojou cenou podielali aj na výstavbe toho poschodia. Je jasné, že nie kompletne ale určite do zaujímavej čiastky. Vlastníci týchto exkluzívnych výsad dostali byty a obratom ich po svojej línii predali za komerčnú cenu. Formálne sú všetci spokojní.
Nedá mi ešte jeden: nákupca firemných áut objedná 22 firemných áut za sumu N. Dvadsať z nich sú referenčné vozy a dve supervybavené limuzíny. Jedna pre neho a jedna ešte kamsi. Kričí to do očí ale argumenty sú pádne. Suma N je oveľa nižšia ako pred pár rokmi, keď sa kúpilo za vyššiu sumu (ako N) iba 19 vozidiel! My sme vlastne ušetrili. O dva roky referenti na vozidlách hlásia problémy – motory sú slabé a autá sa preto viac kazia, viacej žerú. Servis je drahý. Chceli by klepnúť po hlave nákupcovi ale ten pred mesiacom prešiel do inej firmy. Čistou náhodou si odkúpil pridelený voz a vzhľadom k problémom celej várky vozidiel to bola zaujímavá suma.
Sú to všetko rovnaké mechanizmy, len sa ich mimikry obmieňajú. Pri weboch sa proste tieto mechanizmy kryjú úplne nezrozumiteľnými položkami, pojmami a hlavne prirodzenou úctou ľudí k „internetom“. Nemajú v sebe zakódovaný odhad nákladov a čo v rámci nich môže byť prehnaná suma, čo môže byť úplne vymyslené, čo je len krycí manéver.
Dokonca si myslím, že púhe nahliadnutie do samotnej faktúry nikomu nedá šancu odhaliť trik.
Práve preto som za jednotný systém elektronických prezentácii na internete pre všetky súčasti štátnej správy, výkonnej moci, parlamentu, prezidenta (a čo ešte všetko je financované zo štátneho rozpočtu). Kľudne nech je to väčší moloch, ktorý chrlí webstránky ako na reťazi. Ale nech sú položky typu „24/7 dohľad“, „hardware web servera“, „CMS“ zdieľané náklady.
Prečo? Zasa príklad: vo firme sa rozhodnú prideliť nakúpené služobné autá zamestnancom. Jedna možnosť je prideliť jedno auto jednému oddeleniu (nejazdia pravidelne, vedia sa dohodnúť na výjazdoch). Alebo pridelia voz každému. Vtedy budú autá jazdiť hlavne ráno a podvečer (vieme odkiaľ a kam) a po celý deň budú stáť pred firmou. Netreba veľkého logika, ktorý povie, čo je vyhadzovanie peňazí.
Objavil som týmto článkom niečo nové? Vlastne nič.