Písomný prejav je umenie vyvolených

Nasledujúci text je možné vnímať elitársky a povýšenecky. Dúfam, že sa nedočkám urazených komentárov, pretože sa budem snažiť skonštatovať fakty. Nemyslím si, že by popisované schopnosti mal mať každy a bez nich určite nikto nie je menejcenný.

Viac či menej som si veľmi dlhý čas myslel, že ľudia po absolvovaní vysokej školy či maturity, sú schopní dlhšieho písomného prejavu. Ba dokonca som predpokladal, že im nerobí zvláštny problém s napísaním textu, ktorý je pre čitateľa zrozumiteľný a že každý absolvent takejto školy vie, že text pre iných musí písať v globálnom pohľade. Ten určuje používanie základnej stavby viet, exaktné a explicitné vyjadrovanie.
Potom som samozrejme pozoroval kostrbaté písomné prejavy ľudí, plné gramatických chýb ale hlavne s útržkami viet, často to boli len torzá holých viet.
Ako prvé by ste na prejave týchto ľudí hľadali hrubé chyby a zrejme najväčšou chybou týchto výčitiek je zameranie sa na ne. Ony nie sú hlavným problémom, len sprievodným znakom.
Pokiaľ svoje zručnosti netrénujete, napriek formálnym vedomostiam nedokážete myšlienku transformovať do písomného prejavu. Nevstrebávate každý deň písaný prejav? Potom naozaj nemôžete tento príklad využiť v tom svojom. Robíte len to, čo vidíte robiť iných.
Časom vas dokonca môže písomný prejav obťažovať. Začnete dúfať v magické schopnosti čitateľa. Teda ani si to neuvedomíte, no pri odovzdávaní svojich myšlienok to vzdáte a vyberiete si ľahšiu cestu. Pri ich popise začnete uprednosťňovať čo najkratšie vyjadrenia a celé bloky popisu vynechávate. Myslíte si totiž, že opis „trivialít“ je zbytočný a čitateľ ich predsa musí poznať.
Typicky sa tento pocit ukazuje na internetových fórach, kde ľudia neschopní písomného prejavu už naozaj musia niečo publikovať. Popísať svoj problém a čakať na pomoc.
Lenže oni ledva dokážu charakterizovať problém. Nezahrnú do neho detaily. Myslia si, že kategorizácia stačí a pridáva sa k tomu samozrejme aj neschopnosť analýzy problému. Objektívne nedokážu poskytnúť potrebné detaily, čo nejde vyčítať. Ich písomný prejav zúfalstva je potom:

Zdravim prosim o radu, zkousim delat odblok iphona, lae nedari se, spustim winpwn 1.0 RC1 dam browse.ipsw vyberu FW a dam iPwner pripojim iPhona, zapnu v recovery modu a spusti se iTunes, to vypnu, program pracuje na iphonu jsou nejaky texty, ale pak najednou se ozve zvuk, jako kdyby se iphone odpojil od usb. to potvrzuje obrazek, kde je v poslednim radku,ze iphone opustil recovery mode, a na iphonu zacne nabihat x-radku s textem „BSD root: md0, major 2, minor 0“. Nevite co s tim mam delat, protoze iPwner se nepovede. Dekuji

Prejav je akoby skompresovaný. Akoby platil za slovo ako v telegrame. Už prvé slová ukážu, že s nasledujúcim textom to bude ťažké.

cawte ja sa len chcem opytat ci sa da urobyt update Ipod Touch 3G z 3.1.3 na 4.1 ???

Vždy začnú pozdravom a už vtedy viem, že písomný prejav chápu ako volanie telefónom na infolinku. Asi by to aj urobil ale dané internetové fórum ju nemajú :)
Druhým prejavom nahustenia textu je „ratatata“. Sled holých viet za sebou v jednom odstavci. Pisatelia totiž nerozumejú pravidlám písania textu a naviac sa snažia to, čo im ešte zostalo v hlave rýchlo popísať (nerobia si poznámky, nemajú odložené odkazy a tak narýchlo píšu z hlavy).
Pokračujú teda dvojslovnými vetami, ktoré sa ani nesnažia logicky oddeľovať. Čitateľ sa v ich prejave stratí najneskôr po prvom riadku.
Toto ale nie je môj jedinečný objav. Ľudia sa nevedia tak pýtať na svoj problém, aby ho ten, koho žiadajú, dokázal analyzovať a účinne pomôcť. Popisuje to aj roky starý text „Ako sa správne pýtať“.
Ľudia s chýbajúcim písomným prejavom tak očakávajú „ťahanie z chlpatej deky“. Nastolia tému a čakajú, že protistrana vyvinie (okrem očakávanej) prácu spočívajúcu v dialógu. V ňom sú pasívnym prvkom reagujúcim na všetky možné alternatívy. V uvedených príkladoch reagujúci strieľajú naslepo a čakajú na nich, kým to potvrdia.
Túto časť témy som asi vyčerpal. To bol písomný prejav vynútený okolnosťami, ktoré nedali človeku na výber. Vznikol problém a keďže neexistuje iná cesta, musí niečo napísať.
V tejto istej oblasti pozorujem aj ďalšie prejavy nevyvinutého písomného prejavu. Asi ste si domysleli (???), že ide o diskusné fórum k iPhone. Na ňom sa preberajú základné a opakujúce sa problémy. Po čase sa s „neumetelov“ stávajú lepší a lepší špecialisti. Naberú odvahu a pozabudnú na fakt, že majú s písomným prejavom problémy.
Stanú sa „poznám jedno riešenie, mne pomohlo a tak musí všetkým“. Z písomného prejavu „zúfalcov“ si všimnú nejaké kľúčové slovo a okamžite reagujú riešením. Tu už reaguje jeden antitalent na iného. A tak sa pod problémami ako je napísané vyššie zbierajú unáhlené reakcie. Akoby cieľom bolo reagovať ako prvý a získať víťazstvo. Akoby nebolo dôležité analyzovať ale byť prvý aj tam, kde sa nikto nepreteká.
Zaujímavé však je, že títo práve adoptovaní znalci nezískali okamžite schopnosť vysvetliť problém. Napriek tomu, že sa im podarilo riešiť svoj problém, nedokážu ho uplatniť v podobnej situácií ani ako vylúčenú možnosť (problém je síce podobný ale ich riešenie sa naň nedá použiť).
Znalci riešení majú celkom seriózny problém sformulovať postup riešenia. Často som na tejto platforme žiadal o napísanie písomného prejavu. Návod. Nič extra aspoň z pohľadu celej beletrie, manuálov a slohových prác.
Nie sú schopní z už napísaných návodov vyrobiť podobný. Ako prvé totiž aplikujú „zhusťovanie“. Takže, pokiaľ ich necháte urobiť návod, tak ho napíšu. No zabudnú na fakt, že ich konštelácia situácie je jedinečná. Akoby predpokladali, že si to ľudia vydedukujú. Alebo návod použijú a jednoducho sa nič nestane. Bohužiaľ vždy je najmenšou škodou strata času. Horšie je to s návodom, ktorého vykonanie v nevhodných podmienkach priamo poškodzuje.
Ľudia s invalidným písomným prejavom priamo očakávajú následnú kontrolu a doplnenie. Miesto monológu fungujú v dialógu ako slede reakcií, ktoré upresňujú, spochybňujú či potvrdzujú.
Podobný prístup som zažil pri rozdávaní redeem kódov k aplikáciám a hrám. Ich princíp je ten, že autor aplikácie ich poskytne, aby ich príjemca neskôr publikoval vyjadrenie alebo inak ju propagoval. Pokiaľ autor zverejnil zoznam redeem kódov, rozobrali sa v priebehu pár minút.
Urobil som však pokus a ako podmienku som stanovil napísanie recenzie alebo aspoň hodnotenia aplikácie. Samozrejme sa ozvali dvaja či traja sebavedomejší adepti. Ako prvá otázka bola skoro „čo je to recenzia“ (trochu preháňam). No keď som im dal odkaz na nejaké z mojich, tak som až cítil, ako sa im pretočili „panenky“.
Nikto nič nikdy nenapísal. Ale tých redeem kódov som rozdal snáď iba päť. Takže mám zrejme malú vzorku :-)
Posledná vec, s ktorou sa širšie stretávam je úplná neschopnosť postaviť sa k prázdnemu listu a napísať napríklad dokumentáciu.
Dokonca u ľudí, ktorých základnou prácou je dokumentovanie projektov, evidencia, návrh…
Je skoro komické, že ako prvú otázku potom počujete „mohli by ste mi dať nejaký príklad ako to má vyzerať?“. Potrebuje akúsi osnovu, ktorú „vyplní“, prepíše, pozmení. Najlepšie dátum a podpis :-)
Isteže, žijeme v prítomnosti, nenosí sa hĺbanie samého so sebou. Takmer vo všetkom sa presadila komunikácia. Mám napísať nejaký dokument? Tak ako prvé si urobím zoznam ľudí, ktorým oznámim svoju úlohu a požiadam ich o poslanie informácií.
Potom „skladám puzzle“. Zoberiem ich text a skopírujem ho do svojho dokumentu. Mám overené, že ho nečítajú :-) ale urobia si z neho niečo ako „problém – popis/riešenie“ a to zakomponujú do svojho dokumentu do príslušnej kolónky. Pokiaľ sa toto spojí s nechopnosťou vymyslieť aspoň komplexnú osnovu, tak v dokumentácií chýbajú celé dôležité časti.
Základom fungovania ľudí neschopných písomného prejavu je teda rozsekanie problému medzi ostatných ľudí a potom kompilácia ich reakcií. Samozrejme s tým, že sa to navzájom reťazí. Miesto uceleného písomného prejavu je to teda sled reakcií v čase.
Na jednu stranu je tento stav krutý. Napriek proklamovanej gramotnosti je táto uplatniteľná snáď len v tom, že dokážeš prečítať alebo napísať SMS, pozrieť video alebo pochopiť nápisy.
Na druhú stranu je to však potvrdenie toho, že tí, čo píšu a publikujú majú v sebe vlastne výnimočnú schopnosť. Novinári, publicisti vlastne nemôžu trpieť komplexom, že „iba vedia napísať súvislý text“. Naopak, je to umenie, ktoré neovláda každý. Dokonca aj vtedy, keď im nadávajú, čo to píšu, môžu byť pokojní.
Nech teda píšte čo i len článok na weblog, už ste ďalej ako drvivá väčšina populácie.