Piano Tomáša Bellu je legálny MegaUpload
Chrapúnsky som zneužil dve tri populárne slová pre zaujatie. Ale budem sa im venovať. Teda dvom z nich.
Iste viete, že kdekade sa spomenie Piano, tak je proti nemu negatívnych vyjadrení. Obvykle v zmysle, že chcú platiť za autorskú prácu vôbec nejaké peniaze a kopec kopec ďalších argumentov, ktoré tu ani nemusím pripomínať. Všetci sme ich čítali dvestokrát dokola.
Nedávno podľa mňa rovnakú cieľovku pobúrila likvidácia Megauploadu. Hej, myslím si, že tí istí ľudia, čo pri každej príležitosti zavŕtajú do Piana sú naopak nadšení obrancovia toho, čo predstavoval Megaupload.
Komoditou Piana sú články (povedzme všeobecnejšie dokumenty) a u Megauploadu nejaký ten súbor (všeobecnejšie dokumenty). Tu je vzácna zhoda.
Do Piana dávajú dokumenty tí, ktorí ich vytvárajú. Do Megauploadu obvykle práve títo nie ale naopak hocikto iný. Je dôvod predpokladať, že keby články existovali ako súbory, tak by ich nejakí „uploaderi“ sypali do „megauploadov“.
Predplatné Piana je na nejakej báze časového obdobia. Megaupload rovnako. Dokonca ceny sú „páreurové“.
Obsahovo a kvalitatívne sa vlastne nadáva aj na články „v piane“ aj na produkciu, ktorá sa nachádza na Megauploade (Hollywood vyrába sračky atď.). A obe by však v konečnom dôsledku mal niekto chcieť „konzumovať“. Nikto by na Megaupload neuploadoval veci, ktoré nakoniec nikto nesťahuje, presnejšie nepozerá/nepočúva. To isté u Piana. Aj keď čítanie publicistiky nie je príliš „in“ u tých, čo „žerú“ hudbu lebo „muzika je celý ich život“, tak je tu akási menšia skupina príjemcov publicistiky, ktorí ju čítajú bez ohľadu na to, či je alebo nie je najsamkvalitnejšia ako môže byť. Tak ako si z Megauploadu niekto stiahne upírske romance, tak je to aj u článkov.
Oba typy dokumentov sú teda nejaký autorský útvar, rôznorodej kvality ale platený tak nejako paušálne.
Jediný zásadný rozdiel je iba v tom, že Bellove Piano má dohody s vydavateľmi a vybrané peniaze prerozdeľuje podľa dohodnutého kľúča. U Megauploadu vybrané peniaze zostávali majiteľovi Megauploadu, ktorý zrejme počítal s nejakými „úhradami“ len na základe právnych sporov.
Na príklade Megauploadu sa ukazuje, že ide o moderný, životaschopný a spotrebiteľmi akceptovateľný model. V momente, keby sa inkasované peniaze nezhŕňali len v kapse majiteľa takéhoto systému, by to už bolo identické s Bellovym Pianom.
Tak ako ľudia platiaci klavír nevidia do prerozdeľovania, tak ani v prípade Megauploadu nikdy nevedeli kde presne tie peniaze končia (teda, FBI to už nejako svojsky dokumentovala).
Zaujímavé je, že v prípade jedného typu dokumentov sú ľudia bez výhrad ochotní platiť mesačné paušály (zrejme jediným ich argumentom je fakt, že je tam toho „mrte všetkého“) ale naopak tí istí ľudia už ďaleko menej ochotne chcú (teda aspoň tá hlasná skupina z diskusií) paušálom platiť „za noviny“. Tu majú argument v kvalite zamknutých dokumentov. V porovnaní s Megauploadom, kde je povedzme obvyklá Hollywoodska produkcia plná „sračiek“ je na tom vlastne obsah pod klavírom na tom ešte relatívne skvele.
Prečo si myslím, že obchodný model Piana je identický s Megauploadom? Bella môže v priebehu krátkeho času začať predávať filmy, pesničky. Predplatitelia budú stále rovnako platiť nejaký paušál. Tomáš sa dohodne s majiteľmi tých filmov či pesničiek a môže rozšíriť biznis s minimálnymi problémami.
