Desať rokov na blogoch

Je zaujímavé ako sa mení motivácia k činnosti, ktorú robím dlhoročne.

Pár rokov predtým ako som oficiálne založil weblog som veľmi veľa experimentoval s tým prázdnym miestom na webe, ktorý som mohol ovplyvniť. Skúšal som web s prepínačom vzhľadu. Menil dizajn. A nevedel som, že obsah je kráľ a kráľa nebolo.

Popritom som mal poprihlasovaných zopár e-mailových konferencií a utápal som slová v nich. Raz napísané, raz stratené. Rozprestrené v počítačoch ich čitateľov a bezmocne utopené. Na web som mal desať návštev mesačne. Väčšinou mojich. Aj Google na môj web kašlal.

Nestaval som zámerne weblog. Videl som rôzne webové magazíny, písal som občas nejaké tie články na papier a prišlo mi vhod ich nejakým únosným spôsobom skopírovať do archívu. Popritom som prišiel na to, že ak napíšem čo i len jeden odstavec, tak sa vlastne hodí do archívu viacej ako kamsi na cudzí web.

Najprv som myslel, že sa budem neustále pozerať do archívu mojich perál a krížovo sa odkazovať. Nakoniec sa to stalo najmä skladom názorov na veci naokolo. Keď ma v danom čase niečo zaujímalo, tak sa to prejavilo v témach príspevkov.

Videl som tých pár podobných webstránok, ktoré si založili ďalší ľudia. Vospolok sme všetci boli schopní nielen písať, mať názor ale museli sme si k tomu aj sami vyrobiť podmienky. Päťdesiat weblogov na Toplist.cz, väčšina českých.

Potom prišlo obdobie úžasných pomôcok. Miesto „dáme vám hosting skoro zadarmo“ tu bol hosting a na ňom už pripravené prostredie pre písanie. Akoby sa otvorili veľké brány a vošli davy tam, kde služobným vchodom chodievalo pár stoviek.

Návštevnosti weblogov rástli, najmä krížovými väzbami. Špekulovali sme ako stavať formu, kedy publikovať, ako odkazovať, či je dôležitý permalink, komentáre zhora nadol alebo naopak, popri tom sledovali vznik blogovacích fabrík, pokusy nafarbiť bloggerov jednou farbou akejsi rovnorodej komunity.

Zlom nastal v momente ako sa presadil Facebook. Drvivá väčšina bloggerov ochotne premigrovala z jedného hostiteľa na iného. Bloggerské prostriedky sa s tým nevedeli vyrovnať a ich výrobcovia nedokázali dotiahnuť rôzne Movable Type, WordPress či Blogger alebo Bloguje.cz na tak komfortnú úroveň akú poskytla obyčajná stena Facebooku. Jediná stránka s jediným okienkom, kam sa dalo písať.

Viem, že keď niečo napíšem, tak niekto to vníma. Aj keď mi to nedá vedieť, v prvom rade som „vyslal“ niektorú z myšlienok. Ak niekam zaťala, tak sa ktosi občas ozve. Ak je dobrá a správne zapadla, viem, že súhlasom je aj mlčanie. Nemusím sa už prehnane snažiť o zámernú kontroverziu s predstavou, že len komentár pod článkom je známkou môjho úspechu.

Pred zlomom spôsobeným sociálnymi sieťami som z návštevnosti doloval množinu verných čitateľov resp. ľudí, ktorí len neboli okoloidúci hľadiaci kamsi za svojim cieľom. Tých, čo som bol nakoniec ja cieľom ani dnes nijako zvlášť neubudlo.

Dnes už nepíšem trikrát denne jednu vetu. Už sa tak intenzívne nevenujem písaniu o tom vývoji v kódovaní webových stránok, ktorý je už v stabilnejšej fáze. Témy sa mimovoľne preklopili viac k mobilným technológiám a vlastne veci, ktoré som nejasne tušil, nevedel sformulovať sa spájajú aj predošlými obdobiami „vojen“ prehliadačov, tabuliek a divov. Z hipisáckych bezvýhradne pozitívnych firiem sa stali pekelníci odvetvia a z iných bezvýznamných hipisákov sa stali lídri pomaly celého segmentu.

Takto nejako vyzeralo desať rokov na blogu.