Čo nás trápi na web stránkach?

V 90tych rokoch boli webstránky založené na pojme hypertext. Zlepšený text. Základným zlepšovákom je hyperlink. Odkaz.

Formátovali sa značkovacím kódom HTML a takmer okamžite sa na stránky začal drať design. Najprv GIFy s animáciami. Farebné vyznačovanie. Nakoniec sa začal priestor stránky kolíkovať na sekcie. Nedalo sa inak a delilo sa to značkami určenými pre tabuľky.

Vojna prehliadačov

Boj s tabuľkami pretrvával prakticky prvých desať rokov tretieho tisícročia. Laici to viac vnímali ako boj prehliadačov a odpor voči dominantnému Internet Exploreru. Lenže ten nebol o moc odlišnejší ako predošlý Netscape Navigator.

Podstatou však bolo ponechať štruktúru obsahu oddelenú od vzhľadu a ešte popri tom aj oddelené rozloženie obsahu na stránke.

Pre vzhľad a rozloženie stránky tu bola technológia CSS. No a práve tú Internet Explorer nezvládal. Jeho súperi boli Mozilla Firefox a Google Chrome. Prehliadač Safari od Apple sa prejavil vlastne až po presadení sa iPhone a mal tiež svoju rolu pretože priniesol na svet pohľad „mobile first“.

Dnes by sa zdalo, že už nemáme žiadny problém. Tabuľky na rozloženie stránky nepoužívame. CSS sa používa na vzhľad. Prestali sme robiť pixel perfect stránky, ktoré sa nesmeli „rozbiť“ hocilen v mierne odlišnejšom prostredí.

Naozaj je všetko bez problémov?

Zanikli základné problémy, zostali iné a vznikli nové.

Typografia

Ja si myslím, že momentálnym problémom je typografia – ako pristupujeme k textu na web stránkach. Stále sa naň hľadí ako trpený prvok. Nedokážeme bojovať s prípadmi, keď je ho veľa. Nevieme ho štrukturovať. Nedokážeme ho písať tak, aby sa z obrazovky ľahko čítal. Nevieme si predstaviť ako vnímajú text ľudia s odlišnými možnosťami (stačí ak máte viac dioptrií).

Skúsim konkrétnejšie. Veľakrát použijete pre súvislejší text maličké písmo. Presne tá vec, ktorá je z webstránky najdôležitejšia, tak tej dávate parametre ako najnižšie dôležitej. Pozorujem, že sa snažíte ten dlhý text „natesna“, aby tam vošiel celý.

Starodávna rada znie: svoj text skráť na polovicu a potom ešte raz na polovicu. A nepíš dlhé texty v jednom odstavci.

Musíme mať Appku!

Nepríjemnou chorobou je, že takmer každá firma má akúsi mániu. Konečne zvládli webstránku. Trebárs majú čosi s médiami, vydávajú noviny, webzine, pánbohviečo. Ale hneď ako príde pocit uspokojenia z nej, zákonite sa objaví niekto, kto bude skákať ako panáčik a opakovať APKU. APKU. APKU.

Načo preboha máte appku zobrazujúcu presne to isté, čo máte na webe? Len články. A nič naviac.

A prečo preboha v nej nejde robiť pre čítanie pohodlné veci. Čojaviem rôzne režimy zobrazenia. Od veľkosti či typu písma čojaviem aspoń farebné témy (rôzne verzie farby pozadia a písma). Vy ju vždy urobíte horšiu než to, čo by ste zvládli pre mobily na webe pomocou @media.

Nerobte appky.

Len vtedy, keď to má robiť niečo úplne iné. Alebo je appka interaktívna a rozhranie je komplexnejšie než „zobraz zoznam“, „ťukni na položku v zozname“, „zobraz celý obsah“, „vráť sa na zoznam“.

Všimli ste si? Opäť najväčší problém je typografia. Kašlete na textový obsah. Na ňom vám nezáleží, lebo už nejaký máte. No beriete ho ako príťaž, ktorá zaberá miesto. Logu. Sebareklame. Vašim predstavám o farbách.

V reklame odkážeme na náš web a hotovo!

Platíme si odkazy, robíme si reklamu. Ale nevchádzajte k nám!

Sledujem TV, vidím občas reklamu. Keď až príliš okato svieti nejaká URL, som si na sto percent istý, že ten web bude nepodarený. Teda. Možno bude aj výtvarne zaujímavý. Alebo aspoń z neho bude vidieť, že sa tam dal zaplatiť niekto s výtvarnejším cítením a všetko sa vrazilo na dojem. Len tam neuvidím trebárs ani len súvislosť s reklamou, na ktorú som pozeral.

Alebo na ňom nebude prakticky žiadny rozumný obsah. Nedozviem sa nič. (typicky nejaké švédske postele, madrace či čo – na webe je pár fotiek, dokonca výtvarne zladená reklama a web – identita viete tá korporátna, no o nijakom produkte skoro nič detailnejšie).

Prípadne vbehnete po reklame na ich web a tam ťa ovanie 10 ročný web. Ešte aj s copyrightom webdesign štúdia, ktoré zaniklo pred siedmymi rokmi, keď jeho jediný majiteľ promoval a odsťahoval sa do Haleluja piť harakuri na pláži.

Podcast je cool.

Neprišiel som na chuť hodinovému záznamu blabolenia jednej osoby na mikrofón. Kým to nie je profesionál, ktorý má na to aj hlas, ktorého prejav nie je „spontánny“ ale záznam je od začiatku do konca naskúšaný obsah, tak je to vždy nudné a obťažujúce.

Za tú hodinu vyprodukujete obsah – text, ktorý v písanej podobe, v dobre štrukturovanom (viď. Typografia) tvare prebehnem za dokonale kratší čas. Hlavne získam globálnejší prehľad, či sa mi oplatí to odložiť a prípadne sa tomu venovať pozornejšie.

Hlasy bez obrazu sú navyše akoby polovica produktu.

A to chápem istý segment tejto veci. Niečo robím, nemôžem držať v ruke obrazovku a sledovať. Trebárs bežím.

Alebo šoférujem so slúchadlami na ušiach. Jop. V aute. Nerobte to doprčic. Žiadne auto, žiadne slúchadlá, žiadny podcast. nie takto!

Všimnite si ako vysielajú rádiá. Prakticky všetky fungujú v hodinových slotoch, možno majú pár slotov spojených do nejakého segmentu podľa úseku dňa (ranná show a pod.). Lenže nikdy nemajú a to dokonca ani zábavné relácie, nikdy nemajú nepretržitý sled hlasov celú hodinu. Vždy mi nechajú po pár minútach čas na oddych. Pesnička. Alebo prestriedajú moderátora alebo hosťa, to je fuk. Rozbijú ten monolit.

Pred rokmi na iOS šlo robiť to, že som si v hudobnej appke skladal „playlist“ (skladby do radu) a potom stlačil play a počúval.

Vtedy bývali podcast minútové záležitosti, čojaviem maximálne do 30 minút. Ideálna vec na to, aby som pomedzi moju hudbu vložil aj nejaký ten podcast. Oni to mali vtedy ako vymoženosť.

Potom to zrušili. A podcast na čas umreli. Dnes sú to reinkarnované jednohodinovky blabotania jedneho či dvoch ľudí.

Ja nemám čas a trpezlivosť pri vás sedieť a počúvať vás. A nejako som neprišiel na chuť púšťať si vás zrýchlene. Nejako mi nesedíte, keď zniete ako naspeedované veveričky z kreslených rozprávok.

Obsah je kráľ.

Poďme si to zopakovať. Obsah je kráľ. Naozaj. Ale len pokiaľ je v dobrej forme.