Ako bolo na diskotéke v Alfe

V Alfe sa konávali miestne megadiskotéky v prostredí vybavenom socialistickým luxusom, ktorý už zo Slovenska vymizol. Civil nám zabezpečil vstup medzi miestnych ale pocit ohrozenia v nás tak trochu vykýval uvoľnenie. Vystrihovať ten celistvý priebeh zážitkov je ako vyťahovať nite z obrusu. Z tej istej situácie vystrihnete niekoľko historiek a vždy tam zostáva niečo, k čomu sa nesmie odbočovať inak sa nedopracujete ku koncu, ktorým bol odchod do civilu.


Po oblečení civilu tesne po večierke sme sa vybrali smerom k ošetrovni pri ktorej obvykle stávala tmavozelená sanitka ruskej výroby. V nej si ošetrovatelia z inej roty vozili miestne… slečny. Až do doby, keď začali byť výjazdy týmto atraktívnym vozidlom podozrivé a niekto z gúm došiel k názoru, že neplnia proklamovaný účel.
Pred ošetrovňou sme zahli doprava smerom k plotu cez trávnatú plochu so stromami, ktoré javili známky devolučného návratu do čeľade prasličkovitých, asi z pocitu opustenia. Vychodený chodník v tráve nás uchránil pred mokrom a neomylne nás viedol k pletivovému alternatívnemu vstupu.
Potom sme už iba prešli cestičkou bez asfaltu, k výpadovke na Prešov a zahli na ňu doľava do centra. Alfa bola asi 15 minút cesty a keďže nás bolo obvykle tak osem, vždy sme objavili spôsob ako sa naštartovať.
Prvé nápady smerovali k „nášmu“ baru, ktorého poloha bola zjavne predurčená pre vojenskú posádku a miestnych tam zelená farba vytlačila. Spočiatku nás to tam bavilo pretože vďační bigoši, ktorým sme pred pár hodinami podpísali vychádzku to prejavovali očakávaným spôsobom.
V momente, keď som mal pred sebou po prvýkrát štyri pollitráky piva, som sa cítil dobre. Neskôr som bol nútený požiadať o zmenu a toto obdobie označujem ako Malibu. Moc na výber nebolo a tak sa vtedy často stávalo, že sme kapúrkovú ťahali aj cez tri štyri fľašky. Ešte si matne spomínam iný tvrdší chľast v štíhlej flaške s tmavou etiketou ale bol to nejaký miestny dovozový artikel, ktorý sa v civilizácii nevyskytoval. Rovnako ako cigarety značiek, ktoré som obvykle poznal len z literatúry (JPS a iné).
Pokiaľ sa nám kapúrková podarila do polnoci, tak nasledovala Alfa.
Po dobrom štarte sa nám zdalo prostredie nadmieru priateľské a preto sme sa bavili vždy veľmi dobre. Na pľaci sme sa usporiadali do _tvaru_ tentoraz kruhu. Jeden z nás podporučíkov pochádzal najbližšie miesta výkonu vojenskej služby a oboznamoval nás nielen s osobitosťou miestnej mentality ale aj rôznymi slovnými perličkami (kapúrková).
Prvým varovaním bola nevypočítateľnosť reakcií miestnych. Samozrejme na nás kričali stovky znamení, že sme „mimo“. Veru aj dorazil jeden a pol metrový čerstvý absolvent tínežerského veku s dlhými vlasmi s nohsledom normálneho vzrastu. Obaja spiklenecky dali najavo svoje holmesovské poznatky „Ste z Bratislavy, čo?“. Hm, hej. „Ja to tam poznám, bol som tam, 110nu poznáš?“ skúsil na mne testovať moju ohromenú reakciu na toľkú znalosť bratislavských reálií. Očakával priam bratské nadšenie z jeho znalostí sveta. A dostalo sa mu ho.
O desať sekúnd napriamil pravú ruku nahor a zároveň sa presunul predo mňa a napodiv dočiahol môj sveter (tričko alebo čojaviem to bolo). S výrazom kobry zahlásil, že on je tu miestny šéf a vlastník sveta a riadi prírodu. V inej formulácii, ktorú si za boha nespomeniem.
„Zaplať vodku“ bol výsledok tohto miestneho folklórneho vystúpenia a ja som odolal pokušeniu položiť mu lakeť na plece a zatlačiť do koberca. Nohsled sa nakoniec neprejavil očakávane a nepodporil oprávnenú výzvu svojho bossa. Z toho som usúdil, že ide o ochotnícku scénku a rozhodol som sa, že ide o zaujímavý kolorit miesta. Koniec koncov, náš východniarsky kolega podporučík nejavil známky znepokojenia z neočakávaného vývoja a odobrali sme sa k baru. Ja a náš intelektuálne zameraný kolega podporučík sme tlačili pred sebou malého metalistu k zdroju.
Barmanovi som zakričal cez dnes dávno vyčpelú hudbu aby mne „a tomu hujerovi“ dal vodku.
Malý to zavetril neznámy termín a okamžite prepol na „čo hovorí? uráža nás?“. Intelektuál zo zadu položil hujerovi ruku na plece a žoviálne poznamenal, že toto je u nás v Bratislave oslovenie pre kamaráta, čo ho nesmierne uspokojilo, vysosal svoju vodku a stratil sa v dave a navždy z môjho života.
Dodnes mi nie je jasné prečo toto oslovenie v ňom spôsobilo také uspokojenie. Najmä preto, že ho používal ten náš východniarsky podporučík.
* tvar – usporiadanie vojakov v nejakom pravidelnom útvare, obvykle zástup v radoch za sebou,
Použitá terminológia: vysvetlivky

Written by rony