Kde sú preboha tie odkazy?

Poznáte môj postoj k rozlišovaniu odkazov v TEXTE článkov. Toto je ďalší z príkladov, kedy si autor vzhľadu svojho webu doslova narobil do vlastného hniezda.

Cvičenie

Letmo sa pozrite na nasledujúci obrázok a NEČÍTAJTE TEXT. Len jeden pohľad a to stačí.

Teraz si obrázok zakryte dlaňou alebo narolujte sa k nasledujúcemu textu smerom nadol.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
V nezmyselnej predstave o „škaredosti“ podčiarknutia sa autor rozhodol, že jeho web žiadne mať nebude. Lebo je to „špatné“, zbytočné. Veď ľudia tie odkazy aj tak nájdu. A nikto sa mu až doteraz predsa nesťažoval a on sám predsa vie, kde sú tie linky, tak na čo sa preboha sťažujem a čo kritizujem? Proste klasika argumentov „nepodčiarkovačov“, ktorí si nevšimnú nepriaznivé okolnosti vyplývajúce z tohto rozhodnutia. A v podstate tento článok ani nechce vyvolať zasa ďalšiu prestrelku medzi nimi a mnou. Nemá to cenu – ja ich nepresvedčím a oni mňa už vôbec nie (pretože ma budú presviedčať o veciach, s ktorými môžem prípadne aj súhlasiť ale nepochopia, ktoré prípady mám na mysli, kde je absencia podčiarknutia naozaj dementným rozhodnutím.
Netvrdím, že vždy sa „podarí“ webu odkazy dokonale skryť ako v príklade (preto je to príklad).
Pozreli ste sa na ten obrázok vyššie? Nečítali ste text? Potom vidíte problém totožne s nasledujúcim textom. Ak ste text čítali, tento článok pre vás skončil.
Áno. Nelinkujem zámerne. Obrázok je simulácia vášho prvého pohľadu na nejaký text na webe.
Vidíte v ňom 4 zvýraznené objekty (tučné slová v texte).
Nepozerajte na obrázok a nečítajte text. Viete v tento moment povedať, KTORÉ a KOĽKO odkazov je v texte?
Toto si urobte pre seba ako cvičenie. S výsledkami a vašimi názormi ma nemusíte oboznamovať. Nemusíte mi vysvetľovať duševné pochody „všetkých čitateľov“ (ako si to zisťujú mávaním myškou a pod.). Predpokladajte, že všetky argumenty fanatikov nepodčiarkovania naozaj poznám (skutočne ich poznám!!!).
Pokiaľ ste podvádzali a sledovali text dlhšie, potom sa nebude dať viesť zmysluplná diskusia lebo obídete práve to, čo tvrdím (nielen ja) o vnímaní webu a o tom, ako najjednoduchšie napomôcť rýchlej vizuálnej absorbcii hypertextu, ktorý nie je len suchým textom ale má aj akúsi štruktúru – neinteraktívnu aj interaktívnu.
Preto je obrázok osekaný – iba časť s článkom. Aby bolo jasno, KAM vždy s tým podčiarkovaním mierim – a kde jednoznačne trvám na takom zvýraznení odkazov, aby nemohlo dôjsť k zámene za neinteraktívne zvýrazňujúce prvky.

Podčiarknutie textu je škaredé

Z teórii typografie vieme, že podčiarkovanie je veľm zaznávaný (nedoporučovaný až zakazovaný) prvok pre elegantné texty. Žiadny typograf nepoužije v súvislom texte na jeho zvýraznenie podčiarknutie. Tým je všeobecne tento prvok vylúčený z „dekoratívnej“ palety možností vizuálneho odlíšenia častí textu.
Preto je pre hypertext práve podčiarknutie vhodným prvkom. Je dostatočne známe, čo v hypertexte znamená. Nekoliduje s vizuálnymi neinteraktívnymi prvkami (viď. predošlý odstavec) a vymýšľať niečo podobné je ťažké.

Máte pripomienky?

JOKE: Kto mi v komentári spomenie, že prvky menu (a pod.) by sa snáď podčiarkovať nemuseli, ten vyhrá Spravodajskú cenu slepého a hluchého krtka. :-) Dopredu teda hovorím, že nie som ortodoxne za VŠETKO PODČIARKOVAŤ. Som len zástanca toho, že ak podčiarkovať, tak na logických miestach a ak nepodčiarkovať, tak tam, kde VIZUÁLNE prevedenie prvku INAK naznačuje jeho interaktivitu (položky menu, ušká záložiek a pod.).
Ešte poznámka k vlastníkovi článku, ktorý som si odfotil: vybral som si ho ako reálny príklad. V žiadnom prípade to nie je útok na neho, nemám za cieľ ho uraziť. Takisto nechcem aby sa tu vyskytli útoky na mňa „spoza kríkov“. Mohol som si kľudne nájsť iný príklad inde ale tento bol poruke. Ospravedlňujem sa vopred, že sa mi podarilo vybrať práve jeho web.
Pamätajte, že komentáre by mal písať iba ten, kto nemá problém s vnímaním napísaného a v prípade svojich náhlych popudov k dedukcii toho, čo vypovedané nebolo sa radšej riaďte systémom „radšej sa opýtam predtym, než začnem mať blbé reči“.