Nie je problém byť lojálny a byť v sociálnych sieťach

Prečítajte si „hrozbu“ Facebooku pre vynášanie info z firiem resp. opačne špiclovanie zamestnanca cez jeho účasť v sociálnych sieťach v eTrend článku.


Preboha, to sme sa kam dopracovali? Prišiel Facebook a už je hrozba úniku dát, informácii vyššia? Predtým neexistovali cesty a spôsoby ako prísť k „úrazu“? Samozrejme, že existovali a naďalej existujú.
Neexistuje pravidlo, že zamestnanec na Facebooku či inej sociálnej sieti je automaticky hrozba. Neexistuje pravidlo, že práve Facebook či iná sociálna sieť dáva zamestnancovi možnosť vynášať a že to aj bude robiť. A naopak bez neho s tým prestane.
Fakt, že sa firma bojí úniku informácii znamená, že neoznámil vopred zamestnancom pravidlá komunikácie interných záležitostí „von“. Je nepodstatné akým spôsobom. Spôsob zákazov typu – nemailujte von XLS súbory – znamená, že to môže zamestnanec pochopiť aj tak, že DOC a PDF môže. Takže zakázať Facebook znamená naznačiť – vynášajte informácie inak.
Jediná naozaj účinná možnosť je VOPRED určiť pravidlá. Ak niečo doteraz bolo možné a odrazu je to „zakázané“, tak dochádza k zmenám implicitných aj explicitných pravidiel vo vzťahu zamestnávateľa k zamestnancovi. Netreba špekulovať, či sú oprávnené alebo nie. Skôr by sa malo komplexne zamyslieť nad tým, či nie je vhodne vopred zamestnancovi určiť globálne pravidlá vo všeobecnom zmysle.
Napr. pravidlo – všetky dokumenty kolujúce vo firme sú považované za majetok firmy a zároveň majú interný charakter bez ohľadu na obsah, formu, pôvod. Čiže napr. vtip zaslaný kamarátom do firemnej schránky sa stáva interným dokumentom firmy a ako taký podlieha pravidlám pre jeho distribúciu.
Podobne je to s písaním na Facebook či v sociálnej sieti. Dobrým mravom je nevenovať sa v nich interným záležitostiam firmy. Nemôže za to nástroj. Keď nebol Facebook, boli tu proste telefóny (a neustále vyvolávanie kamarátov pracujúcich inde), e-mail, diskusie na sme.sk, weblogy.
Firmy určite vedia, že pokiaľ ktokoľvek CHCE, tak „vynesie“.
Naopak „špicľovanie“ zamestnancov na ich profiloch v sociálnych sieťach. Opäť je to na osobnom uvážení ich účastníka. Je môj profil otvorený alebo uzavretý? Kto je v mojom okruhu známych (a kto v jeho okruhu)? Systém „chcem mať tisíc priateľov“ si môžem dovoliť a pokiaľ áno, musím sa prispôsobiť vo vyjadrovaní?
Všetky takéto „zaujímavé“ námety na konflikty sociálnych sietí (alebo čohokoľvek „pre zábavu“) a zamestnávateľov majú svoj základ v tom, ako firma jasne deklaruje, čo je jej vlastníctvo a súkromná záležitosť zamestnanca. V minulých rokoch prevládala predstava, že mailbox používaný zamestnancom je prakticky jeho OSOBNÉ súkromie. Nie firemné súkromie ale defacto vlastníctvo zamestnanca. Priveľký rozdiel oproti súčasnému „Facebook problému“ tu nie je.
Zamestnanec musí zvážiť, či prepieranie súkromných záležitostí firemným mailboxom nie je v jeho záujme napriek tomu, že je to úžasne komfortné a jednoduché. To isté platí pre vkladaný obsah v rámci Facebooku. Skutočne musím vo svojom súkromnom profile spomínať konkrétne informácie interného charakteru?

Written by rony

3 komentáre

dusoft

clanok je v rubrike blogy. rovnako vsak platia dane pravidla aj pre twitter – kolkokrat vidim ludi pisat o konkretnych klientoch alebo zakazkach atd. – vedia o tom ich sefovia? v podstate to vecne smeruje k debate ohladne sukromia na internete, pricom sukromim teraz myslim aj firemne (neverejne) informacie.

OttY

ja by som to videl ako obavu zamestnávateľa pred užívateľmi, ktorí si pri bežnej osobnej konverzácii na Inete neuvedomujú, že zverejňujú interné záležitosti firmy. Facebook sa ale k tomu dostal len preto, že je momentálne populárny a používajú ho aj nedostatočne paranoidní jedinci, podobne ako twitter a pokec.

Comments are closed.