Slovensko má stroj času

Stačí si objednať drahší tovar z eshopu mimo EU.

Poviete si, že ten colný dlh stojí za ten tovar, veď to nemôže byť drahšie ako jeho cena. Nie. Ani nie je.

Voľakedy som si objednával Popcorn Hour ale tam sa mi ponúkla dopravná spoločnosť, že keď im pošlem PDF objednávky, tak potom už len dôjde ich kuriér. Tak aj bolo. Tentoraz však dostala šancu Slovenská pošta. Toto už muselo byť kvalitným varovaním.

Tak mi prišiel klasický žltý lístok. Nie. Pošta nemôže urobiť ani krok naviac. Takže na druhý deň som po počkaní za ten žltý listok držal v ruke prvé varovanie. Obsiahly list, čo som povinný, nepovinný urobiť.

Nadšený, že stačí mať so sebou doklad o zaplatení som sa vybral do miest, ktoré som naposledy videl počas ciest vlakom.

Prvé sekundy pred budovou sú bránou do sveta, ktorý tu už dávno nie je. Nikto nemusel nič povedať ani urobiť, je to jasné už na prvý pohľad po prechode bránou. Som 30 rokov naspäť v čase.

Vrátnica pomaly ako do sídla ŠtB. Ukázať občiansky a môžem prejsť. Na tretie. Peši. Výťahy pamätajú určite ešte pražskú jar. Vtedy asi aj naposledy fungovali.

Vydýchneš a vojdeš do chodieb, ktoré si naozaj pamätáš z konca osemdesiatych rokov. V prvej kancelárií sa dozvieš, že teraz musíš ísť na štvrté, okienko hneď vzadu vľavo. Nábytok, ktorý už neexistuje, pretože bol stopro odpísaný aspoň päťkrát. Okienko na štvrtom má cca 40x40cm a tu sa to odohráva. Čakáš, kým sa otvorí. Ruka v khaki košeli zoberie papiere a čakáš.

Čakáš. Čakáš.

Po chodbe chodia colnícke uniformy, nesmierne čisto vyžehlené. Akoby prišli z prehliadky. To nekritizujem, iba konštatujem.

Nakoniec to tu mám. Ďalší vytlačený papier, kde je vyrúbený colný dlh. Úžasná vec. Mám ich vziať s nejakými zloženkami. Vraj platba Slovenskej pošte za službu doručenia. Bomba.

A mám s tým ísť na prízemie, kde je pobočka pošty.

Lenže tu je nejaký prechod, lebo mám si na obrazovke s dotykom vybrať papierik s číslom. A v šoku zo zmeny prostredia si nevieš ani v menu vybrať. Aj tak čakáš.

Ale konečne po ďalšom čakaní ťa neviditeľná sila vtiahne naspäť do minulosti, „čas stroja“ nastal. Mám rukou vypísať akúsi zloženku. Pýtam sa prečo? Aby vedeli, kde býva ten, čo im zaplatí colný dlh?

Konečne to mám. Letím na štvrté, ukazujem im zaplatené papieriky. A vraj môžem si ísť po balíček na tretie.

Zosumarizujem: na tretie, na štvrté, na prízemie, na štvrté na tretie. A pošte za to zaplatím za službu doručenia niekoľko eur. A k tomu ešte ten colný dlh.

Cítim sa tak dobre, keď vychádzam von. Mám tam moje auto zo súčasnosti a Bratislava sa mi zdá odrazu hypermoderné mesto tretieho tisícročia.

A tí ľudia v tej budove musia z toho stroja času niekedy tiež výjsť, nie?

Written by rony