Seriálová kultúra u nás

Včera som sa rozICQoval s pikim okolo jablčného tabletu a on začal so seriálmi. V tejto súvislosti som postrehol článok o seriáloch na INAK, ktorý práve čítam. Venuje sa porovnaniu seriálovej kultúry u nás a v U.S.A. – rozdiely sú skoro antagonistické. Obe seriálové vlny idú od seba. Niekde nejaký základ je. Asi v časoch Dallasu a Jednoduchej Márie.
U nás je hlavne seriálová kultúra skôr nadávka a pohŕdanie. Prejavuje sa to aj tým, že opakovane krachujú všetky implantované „zložitejšie“ seriály. Nie, nemyslím si, že americké a britské seriály sú výkvetom intelektuálnosti. Tiež sú čistou zábavou a silne komerčnými dielami.
Článok teda vysvetľuje prečo v Amerike veleúspešný seriál u nás úplne padne. Jedna vec sú spoločenské súvislosti, ktoré nemusíme chápať (rozumejú im hlavne tí, ktorí tajomšie dianie sledujú) ale aj fakt, že naše seriály sú plytšie (telenovelizované) a americké (či britské) fungujú inak. Zaujímavé je, že aj povrchný žáner sitcomov u nás nefunguje – typicky My Name Is Earl, Scrubs by tu ľudia akosi nechápali – nedokázali by sa na nich baviť.
To, čo ale naše televízie pri preberaní seriálov nechápu sú isté pravidlá podľa akých seriály fungujú. Pevná vysielacia mriežka, delenie na sezóny, vzájomné „prelinkovanie“ (čo v istom zmysle robia pri svojej tvorbe ale nedokážu implantovať do zakúpených seriálov).
V konečnom dôsledku teda existuje vlastne ideálny stav. Istá skupina ľudí sleduje cudzie seriály svojimi kanálmi a žije sama medzi sebou. Ignoruje ponuku televízii a ak náhodou ich obĺubený seriál kúpi niektorá naša TV, tak už ho majú za sebou a nedokážu stiahnuť k pozeraniu ďalších ľudí – majú už medzičasom iné seriály, ktorým sa venujú.
Ak teda dnes poviete, že radi pozeráte seriály, tak vás pár intelektuálov odsúdi do stoky s panelákom.