Ako diktovať a nebyť za diktátora?

Čítam na medialne.sk rozhovor o diskusiách na webe. Z odpovedí dotyčnej pani cítim skoro diktátorskú snahu postihovať. V nasledujúcom texte len nahlas uvažujem, triedim si podnety z rozhovoru a snažím sa z nich kombinovať závery. Nijako bližšie nič neoverujem ani neskúmam.

Našla si agendu, kde môže realizovať svoje diktátorské sklony (represívna snaha zasahovať do konania iných ľudí) cez spoločensky prijateľné pravidlá. Pokiaľ je dnes neprijateľný rasistický prejav, tak jedna malá časť ľudí si to berie len ako prostriedok, aby mohli „trestať“ čokoľvek v mene boja proti rasizmu. Nikto sa totiž v obavách, že bude označený za rasistu, neozve proti prehnaným reakciám, príliš tvrdým opatreniam alebo dokonca označovaniu prejavov, ktoré nemajú nič spoločné s rasizmom za rasistické. Nikto sa nepostaví na obranu pred prehnaným konaním „spravodlivých“ a nikto nezastaví tých, čo už konajú nadprácu. Neviem, či ste pochopili, čo chcem povedať. Pred vytvorením psychoanalýzy sa ma priamo pýtajte, čo ako myslím.
Pani na otázku, či v Holandsku sú internetové diskusie otvorené odpovedá „Zväčša sa musíte zaregistrovať, ale iba prezývkou či mailovou adresou. „ Akoby bola nešťastná z toho, že tam povinne nie sú osobné údaje, aby to mala ľahšie pri pátraní po ľuďoch, ktorých označí za vinníkov.
Má neuveriteľné predstavy: keby ona založila fórum, tak v ňom povolí iba niektoré témy. Kto pozná možnosti TEXTAREA a klávesnice, ten sa teraz smeje so mnou. Ako chce udržať ľudí pri téme? Pokračuje nonšalantne: média majú témy obmedziť alebo najať desiatky moderátorov. Jupí. Kto by to povedal, taký objav. A hneď sa ponáhľa s krikom, že média to nechcú urobiť.
Som rád, že sa objavujú ľudia riešiaci neriešiteľné veci. Volal mi Chuck Norris, že preto sa cíti bezpečnejšie.