Mať plán

Ajťácku techniku získavam do svojho vlastníctva od roku 1987. Svoje vlastné peniaze som na ňu použil o pár rokov neskôr. Prvý nákup bol Sinclair ZX Spectrum a úprimne, nepredišlo mu žiadne vážne premýšľanie o pomere výkon k cene. Neprebiehali vo mne fakty burácajúce v dnešných diskusiách ajťáčikov nad rôznymi technologickými novinkami.

Netušil som nič o procesore, o takte, o výkone. Len som s ním chvíľu robil na strednej škole. Nie v rámci výuky, tá čakala mladšie ročníky a nás vynechali (ako nepoučiteľných). Takže po vyučovaní som mieril do takej menšej budovy za školou a čakal, kým nám to otvoria. Tam som prilepil prsty ku zvláštnym klávesám DELTY.

Nad výberom prvého počítača už prebiehalo obrovské výberové konanie. Kvantá okopírovaných cenníkov. A rozhodovala cena. Zobral som jedno číslo, o ktorom som si myslel, že je to výkon. A k nemu predajca s najnižšou cenou. Keby mi vtedy niekto povedal, že tých 20 megabajtov mechanického disku je vlastne tísíce možností, ktoré sa týmto jediným číslom nedajú zarovnať do jednej úrovne… ale nepovedal. Takže som to videl zjednodušene.

V tom čase som aj trochu veril, že tie veci majú dlhoročnú hodnotu. Opravujú sa, aby ďalej slúžili. Prešlo ma to.
Na dlhé roky som uveril báchorke, že čo si poskladám sám, to je najvýhodnejšie. Mňa to prestalo baviť a iných nie. Tak som strávil niekoľko rokov montovaním svojho počítača. Zistil som totiž, že kúpením lacnejšieho komponentu ušetrím peniaze, lebo ho môžem neskôr vymeniť. Tak som v horde ajťákov sledoval „cenu a výkon“. Tie drahšie komponenty časom lacneli a my sme po hromadách vykuchávali počítače, aby sme do nich mohli namontovať výhodné nákupy.
Občas sa mi podarilo ten vykuchaný komponent aj predať. Samozrejme za zlomok jeho nákupnej ceny. Ešte častejšie som ho zaraďoval do „čokebyskladu“. Po rokoch som takéto svoje sklady niekoľkokrát likvidoval. Pozrel som na súčiastku, ktorá stála sedem tisíc korún a nostalgicky sa zamyslel pri sledovaní jej letu do koša.
Trpel som pocitom, že aj na bezcennejšom kusu kremíka je niečo, čo sa dá ešte zúžitkovať. Ajťáci trpievajú takýmto kolektorským postihnutím. Pre okolie tvrdia niečo o hodnote. V skutočnosti je to len bezcenná nostalgia, ktorú si neuvedomujú. Chápu, že okolie v tom nevidí hodnoty a tak možno trochu hrajú hru o nostalgií a neprehľadne mlžia čosi o zúžitkovaní.
Môj kolega má ťažkú formu tohto postihnutia. Desať rokov má vo svojej blízkosti kartónovú škatuľu, desať rokov je v nej stále to isté. Doma má podobné „sklady“. Raz za čas sa bavíme na tom, ako vytiahne Jaz. Nikto netuší, čo to je, že? Je to externá mechanika od iomega. V tom čase „veľkokapacitná“ a určená k prenášaniu dát či zálohovaniu.

Sám som vlastnil jej lacnejšiu verziu ZIP a „pár“ médií. Nikdy sa mi investícia do nej nijako nevrátila. Len som mal „páčivú“ vec.
Chcem dôjsť k pointe. Technika sa považuje za vec chladného kalkulu. Cena vs. výkon. V skutočnosti je to ale emočná, emotívna záležitosť. Fungujú v nej sympatie, antipatie, argumenty, bludy. Zdanlivé výhodné riešenia sú nezmyselným vyhadzovaním peňazí.

Je to to isté ako fascinácia žien topánkami, či u detí transformermi. Možno jediný pragmatický prístup k ajťáckej technike má človek, ktorý si to kúpi ako laik. Keď sa mu do toho zamontuje ajťák, tak sa dožije dvoch rozsudkov:
Prvý hovorí, že si kupuje predraženú vec, ktorá nevie zďaleka nič ako [DOPLŇTE SI ČOKOĽVEK]. Druhý zasa ohrnie nos nad tou šunkou, ktorá nevie zďaleka nič ako [ZASA DOPLNIŤ].

Niekoľko rokov už netuším aký procesor je ten TOP. Neviem ich ani zoradiť podľa ajťáckeho poradia. Malo by to pre mňa význam, keby som celý svoj čas opäť začal tráviť štúdiom parametrov techniky, porovnávaním a výber by bol ovplyvnený ich zúžitkovaním. Samotný výber techniky by bol mojou formou jej použitia. Dokonca je nad možnosťou jej používania.
Kúpim nový SoundBlaster 128 a vyhodím starý SoundBlaster 16. Z reprákov ide hore dole ten istý zvuk a ja mám pocit, že som v rebríčku stúpol o jednu či dve úrovne. Je nepodstatné, že ten prvý si „požil“ tri mesiace a vôbec netuším, či tento nový nevyrazím zo stroja po šiestich či nebodaj skôr.
Neušetrím, keď kúpim „lacnejšie“ či podľa pomeru cena/výkon. Ušetrím, keď nič nekúpim. Do toho objektívneho pomeru totiž máloktorý ajták započítava aj čas.
Pre neho je totiž čas pružná hodnota a vymyslel sa na to termín morálneho zastarávania techniky. To je vtedy, keď výrobca zistil, že už klesol záujem o jeho výrobky a vydáva „novú lepšiu verziu“. Ajťáci to volajú pokrok.
Na obrázkoch vyššie je typický priestor ajťáka. Povykladaná technika v neuveriteľných množstvách. Niektorí „potrebujú“ mať poruke všetko, vrátane routeru či NAS (poznámka pre laikov: krabičky, ktoré v skutočnosti netreba obsluhovať ani na ne dozerať).
Ajťáka z „kolektorstva“ techniky nejde vyliečiť. Má to racionálne prepočítané s dostatkom nepriestrelných argumentov. Nezaženiete ho do úzkych pretože nakoniec použije fakty, ktoré pozná iba on lepšie ako vy. Nemôžete ho toho skladu odpadu ani náhle zbaviť pretože sa tam zrejme nachádzajú aj užitočné veci. Napríklad náhradný napájací kábel alebo perfektné priesvitné krabičky.
Pravdepodobne časom vyspeje k postoju, že už ho to nebaví. Kúpi si svoj prvý „komplet“ počítač a nebude ani cítiť nutkanie ho rozobrať. Začne zaraďovať čas do parametrov.