Študenti voľakedy a mŕtvy študent dnes

[víkendové blbé reči] Čítam toto a spomínam na dobu spred 1989eho.

Viete, že je to vlastne zúfalo rovnaké? Vtedy sme zrejme s tým istým pocitom vkladali kazety so „zakázanými“ a počúvali to. Vtedy stačilo k tomu pocitu, že to bol Kryl, Visací, Výběr a čojaviem čo všetko ešte. Keby zakázali Duchoňa asi počúvame aj toho.
Dnes je to ťažké – muziku máloktorú niekto z dospelákov zakazuje a tak môžeme kľudne počúvať Horkýže a ani sa pri tom nečervenať.
Tak si teraz s neskrývaným sebazadosťučinením pustia „zakázanú“ fašosgruppe a cítia ten pubescentný adrenalín. Áno, na ten si pamätám.
Lenže pre tých našich terajších „disidentov“ je toto všetko vlastne „záslužné“ podrývanie zlého spoločenského zriadenia. A teraz? Teraz je to podrývanie tiež.
Je to rovnaké ale nie je to to isté. Zrazu si myslím, že dnes vieme rozoznávať – toto už nie je hra, toto je objektívne zlé, toto je len revolta voči „spútanému okoliu“. Ale oni to ešte tak dobre nerozoznávajú a naozaj musí JEDEN z nich farbisto a s hlukom prísť trestom priam o život – prenesene alebo naozaj. Tak ako 20ročný fafrk s nohou na pl(y)ne „vytunenej“ 120tke so zavarenými kľučkami na dverách na Prístavnom moste. Keby zabil spolusediaceho, už dnes by vedel ako zle premýšľal. Z kopy hodnôt má hnojisko a odrazu vie, čo má cenu.
Pamätám si na jednu glosu: Mládež sa snaží oblečením tak odlíšiť, že nakoniec z toho urobia uniformu svojej doby. Platí to, však? Dopovedal by som to, čo sa opakuje dnes: a inak uniformovanými pohŕdajú.
Čítali ste jeden román, takého divného spisovateľa, písal v jednej scéne o „zabil svojho vtáka“. Princíp bol ten, že pokým mládenec naozaj nezabije svojho prvého operenca, tak sa bude k zvieratám správať hrubo. Ale keď uvidí smrť na vlastné očí, tak ju bude mať pred sebou už naveky. Ten, čo pre svoju dušu nepotrebuje „takýto liek“, má moje uznanie.
Cvak. Tak rád by som nad tým nepremýšľal.