Vlastníš? Koľko? Narobíme ti problémy

Posledné dva roky sa občas ubrzdím a pozerám sa na to, čo všetko vlastním. Vlastne sa to točí okolo veľkej investície (v mojom meradle) a to bývania.
Naivný človek vo mne pred rokmi dúfal, že mať čosi vlastné k bývaniu je zbavenie sa neistoty, vlezenie do pohodového a nestresového obdobia života.
Po ukončení stresov počas výstavby padnete na novučičkú dlážku a čakáte nirvánu bezstarostnosti. S chuťou absolvujete posledné úlety katastrofálneho úradu, prevezmete pár notársky overených zopnutých papierov a už dúfate v púhe pravidelné uhrádzanie desiatku na nehnuteľnosť.
Ops. Napriek tomu, že miestny úrad len toť nedávno mojej osobe odovzdal povolenie k užívaniu mojej maličkej nehnuteľnej pamiatky, k čomu mal isté podklady k tomuto rozhodnutiu, tak sa mi prostredníctvom televízie vyhráža termínom k prihláseniu sa na ďalší administratívno-buzeratívny úkon. Daň z vlastníctva nehnuteľnosti.
Nemám naozaj nič proti nej.
Prečo mi však nepošlú to sprosté tlačivo na moju adresu? Prečo požadujú fotokópie dokumentov, ktoré buď už videli alebo ich majú možnosť od sesterského úradu (tiež štátneho) overiť?
Prečo musia chudáka človeka okrem toho, že pracuje, odvádza daň z každej zarobenej koruny na ich výmysly ešte naťahovať po svojich chodbách – čo musím samozrejme riešiť ako inak – dovolenkou?
Prečo ma pripravujú o čas, sily, nervy a hlavne o tú pohodu, ktorú som si plánoval užiť aj inak ako lajstrovaním, ktoré z duše nenávidím?
Ako rád by som tej pani úradníčke, ktorá mi na moju ospravedlňujúcu frázu „neviem, či volám na správne oddelenie“ vtrhla do slova „určite voláte nesprávne“, dal tisícku so slovami „prosím vybavte to za mňa, dokumenty mám doma, ďakujem“. Ale to nejde – treba skaziť sny každému.