Na víkend doporučujem dva články

od autora: ·

Potulkami inetom som neustále konfrontovaný so slovom „dôvera“. Ona sa akosi na internete používa… mno… nedôveryhodne ;-)


Príklad: človiečik do komentárového okienka napíše „anonym“ a nepremýšľa o tom, že tesne nad tým už publikoval iný komentár s iným nickom a stáva sa tým nedôveryhodným a odhaliteľným. Jeho komentár preto majiteľ stránky neberie vážne.
Iný príklad: keď nakupujem vo veľkom supermarkete, všade som konfrontovaný so sledovacími systémami (nie bezpečnostnými, to je nadnesené slovo) ale v malom obchode pri baráku som konfrontovaný s úslužnosťou a úctivosťou. V tomto obchodíku si obsluhujúci dovolí kľudne zmiznúť do „skladu“ trebárs s otvorenou pokladňou. Prečo? On totiž vie, že pre mňa tie peniaze nemajú tak veľkú cenu ako „môj vzťah“ k tomu miestu.
V okamihu, keď píšem tento príspevok mám už pripravený jeden z predošlých príspevkov o platení v supermarketoch, spomínam tam Geeklandiu Romana Staněka a Marigolda. Vcelku mi aj tento príspevok príde ako ďalší krok v uvažovaní.
Kým zatiaľ tu sa snažíme donucovať si dôveru „mechanicky“, možno by sa malo niečo zmeniť aj v nás. Nepreháňať to tam, kde je to smiešne a nedôverovať tam, kde je to namieste. Možno to nastane v momente, keď okrem obsadzovania svojho pohľadu na svet do jedinej jeho roly priberieme do svojich úvah aj také to menšie empatické nazeranie sa na ľudí okolo nás z pohľadu ich pocitov z nášho konania.
Prečítajte si teda:

Pripomína vám súpis bodov z p24l ten reťazový mail s bodmi podľa ktorých sa otestujete na závislosť na internete? Mne áno :-) Veď: bývanie som si vybavoval z veľkej časti s pomocou internetu (počnúc nájdením KDE, s kým, komunikácia…), tovar už neprezerám v predajni ale na stránkach, prekonal som nedôveru k e-shopom (a práve tu zohrala rolu taká ničím hmatateľným nepodložená dôvera), komunikujem s ľudmi, ktorých meno nepoznám ale dôverujem im, a zároveň nedôverujem ani trošku ľuďom, ktorých meno síce tiež nepoznám ale… (sa im sype v hlave).

Môže sa Vám ešte páčiť...