Tri skaly prístupnosti

Pozriete sa na web a často vás prepadne subjektívne nepríjemný pocit. Z čohokoľvek. Môžete mať odpor k preplnenej stránke, k obsahu, k rámikom, gramatike, zlom spracovaní obrázkov, nepríjemné farby.
Sú však *tri skaly prístupnosti stránky,* ktoré môžu a zrejme aj musia platiť naprieč webom. Samotné WCAG je často nad rámec chápania človeka, ktorý predvčerom stiahol svoj prvý PHP skript a v prvom rade bojuje s ním. WCAG málokto prijme ako VŠEOBECNÉ doporučenia a pričasto to zľahčíte na „stránky pre tých…“. Omyl.
Chcete robiť naozaj s profesionálnou úrovňou? V prvom rade sa zbavte pocitu, že musíte bežať proti prúdu kvôli odlíšeniu. Nezačínajte projekt tým, že hodíte tri skaly prístupnosti do vody a navždy ich vo svojej mysli utopíte. Neexistuje takmer žiadny argument, pre ktorý by ste na svojom webe nemali nájsť tri skaly prístupnosti.

Prvá skala: normálna veľkosť písma

Je až podivné, ako *extrémne zmenšenie písma prospieva egu autora stránky.* Robí to preto, že drobné písmo vyzerá menej rušivo v jeho kreatívnom grafickom stvárnení dvoch prelínajúcich sa ponožiek v náleve z hrdzavého drôtu. Písmo a text všeobecne mu VEĽMI vadí. Nezvláda maľovať obrazy a tak patle v ukradnutom Photoshope stránky ala „hip-hop“ štýl. Ešte včera lámal stromčeky a odvráva rodičom.
Prvou skalou je stanoviť pre obsah bežnú veľkosť písma bez ohľadu, či sa hociktorému jebkovi zdá, že je to „obrovské“. *Bežná veľkosť (a zároveň minimálna) sa dnes chápe niečo na úrovni 12 pixelov* (a viac). Dajte si pozor na rôzne fonty, existuje jeden, ktorému by nevadila minimálna veľkosť 14 pixelov. Za domácu úlohu mi dopíšte do komentárov, ktorý to asi tak je. Cieľom uloženia prvej skaly je docieliť prístupné čítanie obsahu. Síce k tomu prispievajú aj ďalšie faktory, no veľkosť je niečo, čo si na „ZLOM“ webe všimnete ako prvé.
Chápte, že pravidlo *platí najmä na tú najdôležitejšiu časť stránky,* pre ktorú ju každý otvorí. A preto si môžete tiráž naspodu kľudne vypísať aj v 0.2px. Nespoliehajte sa na „možnosti“ prehliadačov.
Táto časť obsahu je teda niečo ako „normálna“ nevyhnutná pre celý dokument. Bez nej nemá zmysel. Takže musí mať aj „normálnu“ veľkosť písma.
Na prinesenom jedle na tanieri: hodnotíte jedlo alebo tanier?

Druhá skala: hypertextové odkazy odlíšené podčiarknutím

Sprostákom, ktorí to nedokážu nijakovsky prijať sa spomína definícia: *neodlišujte odkazy iba zmenou farby ale minimálne aj iným jedinečným a nezameniteľným vizuálnym prvkom.* Hlúpejší premýšľa a ostatní už dávno došli na to, že možností na výber moc nie je.
Celý web môžeme označiť ako *hypertextový priestor.* Či sa to páči alebo nie, je základným kameňom webu. *Hypertextový odkaz.* Dokáže Vás v okamžiku odniesť na tisíce kilometrov vzdialený server. Pokiaľ mi to nesťažíte.
Bolo by SPROSTÉ, aktívne ignorovať a spochybňovať snahu „zjednotiť“ tento prvok nielen po funkčnej ale aj vizuálnej stránke. Ťažko presvedčím blba ale pohľad na zobrazenú stránku s podčiarknutými odkazmi dá rýchlejší obraz o „hypertextovosti“ ako úplne iný spôsob (napr. farebne). Nevyvrátiteľný fakt.
Podčiarkovania sa zbavujú vo svojich projektoch ľudia, ktorí opäť chcú popierať niečo, čo by malo byť výhodným znamením v ich práci. Otočia dobré na zlé, vhodné na nevhodné a okolo druhej skaly prístupnosti rozvedú celé argumentačné ihriská dôvodov, pre ktoré sa to „nehodí“ :-) Im. Dokonca si beriete do úst veci ako „náš stýl“ (podajte si ruky s Black P), nikomu to nevadí. A podobné duchy „pádnych“ argumentácií.
Podčiarknutie je v analógovom texte najmenej vhodný spôsob vyznačovania textu (zvýraznenia). Nikde a nikdy sa nedoporučuje. Preto *bol vybraný ako najvhodnejší spôsob „zhypertextovania“ časti textu.* Tu už musí zapáliť každému „grafikovi“ a „kóderovi“. Teda nie v rozkroku po neskoro vymenenej plienke. Áno, podčiarknutie je prvok „nad rámec“ vzhľadu. Proste všade tam, kde si v hlavičke musím zatočiť aby som si uvedomil „aha, toto fialovobordové je klikacie“, „aha, ked pomávam myšou zmení sa to niekde na ručičku“, „aha, to tučné je klikacie“.
Iste, môžete sa spoľahnúť, že *verní čitatelia na to raz došli a potom už to „vedia“.* A preto nepodčiarkujete zo zásady, pretože to „nikomu“ nerobí problém. Iba pár debkom z Central Accessibility Agency. Že? Lenže, čo ak sa Vám niečo znepáči a prejdete na označovanie odkazov inou farbou alebo tú istú farbu pre odkazy zavediete aj pre iný prvok stránky? Hups. :)
Ďalší skrývaný argument pramení *zo snahy nedať ľudom príliš sancí „ujsť“ z čítania ICH obsahu.* Preto značná časť stránok v obsah nemá žiadny hypertextový odkaz. Čitateľ ho tam nevidí a preto s ním ani nemá problém. No a v navigácií? Tam predsa nie je až tak nutné odkazy dávať. A tak si v sebe nesiem presvedčenie, že podčiarkovanie odkazov je vlastne hovadina. Somarina. *A sme po nos v sračkách vlastných presvedčení.*
Pritom je tu jednoduché riešenie: proste hypertextový odkaz v obsahu odlíšime podčiarknutím. A nesnažíme sa to minimalizovať a nepovažujeme to za VŽDY rušivý prvok. Pretože tým zároveň hovoríte: pre nás je hypertextový odkaz ZLÝ ZLÝ ZLÝ.
Očakávate: auto s ovládacími prvkami „tam, kde patria“ alebo oceníte miesto volantu dve páky ako z tanku?

Tretia skala: stránku nesmiem rolovať doprava

Dnes *neexistuje ani jeden jediný argument,* aby hociktoré zariadenie a ľubovoľne „zlá“ kombinácia podmienok spôsobili, aby som musel rolovať stránku po jej načítaní doprava.
*Existuje nepreberné množstvo riešení* toho, aby obsah bol prístupný práve za mojich podmienok aké mi moje zariadenie poskytuje.
Vždy, keď Vám niekto povie: musím tú stránku rolovať doprava, musíte spozornieť a *v prvom rade riešiť SVOJ problém,* nie toho „nariekajúceho“. Riešte svoj problém so zle navrhovanou stránkou.
Áno ja viem, php kodér na Vianoce dostal vytúžené tisícpätstopalcovéelcédé. A v ten moment *naklikal všetkým oknám Maximize.* Po tom útlaku na bazárovej štrnástke… sa nečudujem. Chyba. *Títo ľudia nesmú robiť nič, čo sa čo i len tvári ako „profi“.* (chýbajúca skala to koniec koncov vylučuje).
Zopakujem pre vytrvalejšie nátury: na eliminovanie „dopravného rolovania“ existujú extrémne účinné riešenia. A to AJ keď ste fanúšikmi fixnej šírky svojho supervymaľovanéhodiela odkresleného z A4ky.
Iste do tejto kategórie môžem vopchať aj „uzučké“ webslíže, no predsa len ich úzkosť (ktorú vyvolávajú) je menej kritická a slíže sa dajú dodrbať práve na prvých dvoch skalách.
Radšej chytáte kocky hádzané po jednej alebo chytíte všetkých desať naraz vrhnutých smerom k vám?

Koľko skál má Váš web?

Ani jednu? Od redakcie Spravodaja získavate aspon jedno označenie: SRAČKA. ;-)

Zopakujme si

1. nikdy, naozaj nikdy nezmenším písmo pod 12 pixelov! – *písmo textu bude mať vždy aspoň 12px* BUM!
2. nezruším identifikáciu hypertextových odkazov podľa podčiarknutia – *nechám odkazom podčiarknutie* BUM!
3. neprepadnem mánií „väčšine sa zobrazí bez rolovania“ – *urobil som všetko, čo dokážem, aby všetci videli stránku v celej jej šírke* BUM!

Tri skaly prístupnosti.