Politix

[premýšľanie bez pointy] Rozmýšľal som o akejsi nechuti k politike a komunálnej politike, ktorá ma občas prepadne a nemám chuť proti nej ani bojovať, protestovať alebo nadávať.

Predstavte si, že existuje iná skupina ľudí, ktorí sa politikom ozýva a to s vecami, ktoré budia zdanie celospoločenskej prospešnosti. A politik má pocit, že na tom získa body. Tak to presadí, nasadí a usadí. Kričiaci spoluobčania sú spokojní. Ale tí, čo mlčali trpia ďalej. Neozvú sa, lebo akosi v spoločnosti vládne atmosféra nevraživosti proti „zlým“ postojom.
Ak som proti presadzovanému, neznamená to, že som za protikladný a naozaj pekelný stroj ničiaci spoločnosť.
Pekný príklad je boj proti fajčeni, boj proti otepľovaniu, boj proti automoblizmu a určite to nie sú všetky.
Genéza boja proti fajčeniu vychádzala z preukázateľneho efektu zhoršujúceho zdravie konzumentov sprevádzaný zápachom. Ako prvé sa začali zdôrazňovať dôsledky na deti. V prvom rade ako konzumentov. Koniec koncov takmer všetci fajčiari začinali ako tínežeri.
Lenže postupom času sa to začalo nejako navzájom kombinovať. Z trendu neučiť deti fajčiť, čoje prirodzene správne a neuveriteľne účinné, s dokázatelným dopadom na spoločnosť, sa stal svätý boj proti akémukoľvek prejavu nielen sympatií kfajčeniu ale už to zachádza tak ďaleko, že fajčiar sa bude báť zapáliť si sám osamotený v parku aby ho nezachytila nejaká kamera a vzápätí ho nezlikvidovalo nejaké komando.
Veľmi ma mrzí, že z toho vyprchal zdravý základ a to, snažiť sa ochrániť deti pred tým ako sa stanú fajčiarmi. Ja si totiž myslím, že práve tu nie sú vidieť žiadne veľké úspechy.
Len tu máme podivné zákony proti fajčeniu a médiá idú puknúť pri každej správe ako ďaľšia krajina uzavrela ďaľšie možnosti fajčiarom. Akoby o nič iné nešlo len dať istej militantnej nenávistiplnej skupine ľudí legálnu možnost ventilovať svoj hnev a nie kvôli fajčeniu, ale aby ich politici zbavili zlosti na iných ľuďoch, ktorým vopred odoberú právo brániť sa.
Podobný pocit mám zo šialenstva ekoterorizmu. Obavy a oprávnené zo znečisťovania životného priestoru sa transformovali do sektárskeho náboženstva plného pošukov vedených vypočítavými manipulátormi.
Obrovské šialenstvo okolo globálneho otepľovania obrástlo konanie mnohých aktivistov až do nepríčetného chovania, kedy niektoré ekorozhodnutia už nemali akúkoľvek logiku. A tak sa toho chytili šmejdi s úmyslom využiť ich hlúposť. Dokumentujú to foltovoltaické elektrárne, resp. ich podpora.
Ukazujú to nakoniec aj niektoré preukázatelné podvody „vedcov“, či presadzovanie prísad do minerálnych palív, ktoré pochádzali napr. z repky. A hlavne, keď sa pomätené ľavicové hlavy rozhodli dať trhu príučku tým, že múdro podporia dobrú vec. Výsledkom však bol skôr opak.
Naposledy som čítal čosi o cyklistických aktivistoch. Nie, netvrdím, že každý kto jazdí na bicykli je pomätený cykloaktivista. Toto je jedna menšia už skˇor sektársky pôsobiaca skupinka, ktorá používa podobné postupy ako v predošlých príkladoch.
Útočia na automobilizmus, využívajú problémy s dopravou na podporu svojich tvrdení, napr. na zápchy reagujú „keby boli všade cyklocestičky, tak nie sú zápchy“.
A tak lobujú za ich budovanie, kričia, žiadajú a začínajú dostávať. Politici pomaly chytajú vlnu. A začínajú trestať zlých. Pretože to sú rozhodnutia, kde nenesú za chybu zodpovednosť a kým zistíme, že to boli idiotiny, tak už budú dávno na iných postoch.
Cykloteroristi útočia na všetko plechové a pri akejkoľvek príležitosti. Uvítajú obmedzovanie dopravy v akomkoľvek tvare až mi je čudné čo sú to za ľudia (lebo akosi nestretávam po meste príliš veľa cyklistov „za každú cenu“ – akoby to boli len teoretickí marxyklisti).
V tejto súvislosti ste iste zachytili snahy miest riešiť statickú dopravu. Len mám pocit akoby to chytili za nesprávny koniec.
Základným kameňom týchto snáh by, podľa mňa, malo byť vytvorenie podmienok, kedy začne obyvateľ považovať iné formy dopravy za výhodné (nie tak, že im znepríjemním jeho teraz preferovanú) resp, za nepriaznivé konanie časti spoločnosti potrestám najväčšou mierou ostatných.
A tak sa komunálni starostovia miest rozhodnú prijímať nové dane vo forme poplatkov za parkovanie a pekne od všetkých, pričom ako argument používajú prefíkane „máme problémy lebo medzi vami občania parkujú firemné autá). Alebo neviem s akým zámerom vytvoria z časti občanov privilegovanejšiu vrstvu pridelením parkovacích kartičiek. Tá teraz môže parkovať kdekoľvek vo svojej štvrti a ako doteraz aj všade inde. Pre nich bomba riešenie.
Nemal však byť zámer v tom, že by sa v tej oblasti obmedzila statická ale najmä dynamická doprava? Nie, to sa v skutočnosti nestalo (pochopiteľne). Útoky na toto riešenie však už majú svojich fanúšikov, ktorí kritikov okamžite označia za protispoločenské živly.
Komunálny politik je z toho šťastný – má podporovateľov, ktorí bojujú aj bez vyzývania. A on má pre nich okamžité riešenia. Nie nič také, čo v sa v budúcnosti ukáže ako rozumné.
To sa nevyžaduje.
Tak tu hrozí, že za veci, ktoré sme si už raz zaplatili – a verejné prostriedky sú všetky také – si zaplatíme znovu a ešte znovu. Komunálny politik pred rokmi predal medzi barákmi plochy na ďľšie stavby, predal im pozemky. Dnes zasa chce mať príjem z toho, čo sám spáchal. zahustil územie a ešte na tom zarobí keď dôsledky činov minulých mu miesto trestu vyrobia politický úspech pretože v krásnom prejave pre blbcov porieši problémy tým, že si ich zaplatíme.
Krásne na všetkých týchto aktivizmoch je fakt, že raz sa ukážu ako idiotiny.
Len mne sa na to už nechce čakať a nemám chuť počuvať pablbov, ktorí ešte veria jednoduchým riešeniam spočivajúcich v tom, oni vedia ako majú iní konať a musia im to predpísať nariadeniami, príkazmi, hrozbami a postihmi.
Mohol by som pokračovať vysvetľením, že predošlé príklady sú len východiskom k vysloveniu akejsi abstraktnej definície fungovania spoločnosti. Ako pri tom vzájomnom pôsobení na seba sa presadzujú záplatové riešenia pred sofistikovanejšími (zvýšime dane bohatým, platiť budú tí zlí).
Určite by som si u čitateľa šplhol konštatovaním, že aj média akosi neplnia svoju skutočnú úlohu a sú povrchné. Ak sa venujú politike, tak ľuďom predkladajú to isté, čo politici. Povrchné témy pre ich prvú signálnu sústavu, zlý vodič zrazil dobrého cyklistu (ležiaceho v delíriu na ceste). Politik pred piatimi rokmi, keď ním nebol, obchodoval so svojim terajším oponentom. Bububu. Že politici túto hru médií hrajú a tak miesto opakovania tých drobností, čo v skutočnosti robia, pre médiá hrajú len o tom, čo v skutočnosti nie je podstatné a predvádzajú nám tak nekonečné telenovely.
Kde boli médiá v časoch, keď nimi kritizovaní politici konali to zlé. Narážam na aféry okolo bytov politikov, veď tie informácie mohli získat kedykoľvek predtým. Dnes je to len trápne divadlo a predtýmby to konečne bolo skutočne investigatívne, hneď ukázať, aha, čo sa práve teraz deje.
Nakrkol ma terajší šéf Petržalky jeho bohorovným vyhlásením k navrhovanému riešeniu parkovania. Vraj nám ho tu „kazia“ hajzli s firemnými autami a tak vraj sa to vyrieši tým, že si všetci obyvatelia Petržalky budú musieť platiť novú, parkovaciu daň. Vraj s cenou, ktorá nie je predsa nijako vysoká a zvládneme ju všetci. Takže toto má vyriešiť fakt, že tu parkujú vozy, ktoré by nemali?
Ako presne to postihne rodiny s tromi autami? To ja neviem. Viem však, že to postihne tých s jediným autom. Rovnakou mierou či už ho použivajú denne alebo či je primerané mestu alebo je to malý nakladniak. Načo by mal politik tohto razenia vymýšľať iné riešenia, keď jeho predošlé chyby zaplatíme my. A tie peniaze sa nám nevrátia, nebudú nikdy žiadne nové verejné zdroje, nebudú z toho žiadne cyklocestičky ani parky a ani trate električiek s atraktívnymi vlastnosťami.
Šialenci s globálnym otepľovaním sa už pomaly skrývajú pretože už nie sú za uznávaných odborníkov ale za pomätencov z minulých čias.
Poznávacie znamenie však odovzdali tým ďalším. pri debatách používajú spojenia ako „otvorte oči“. Som alergický na tých, čo si ako poslanie vzali otváranie očí.